Veľký význam v keltskom liečiteľstve malo vedomie o prevteľovaní, posmrtnom živote a dejoch, ktoré potom nastávajú. Nebolo nič čudné vhadzovať do ohňa listy určené zosnulým, ba pri hrobe mŕtvych nechávať spis jeho dlhov a úloh, ktoré za života nestihol uzavrieť a ktoré ho teda čakajú, keď sa znova zrodí.
Verilo sa, že liečivá moc ostávala i po mŕtvom človeku, v jeho veciach, osobných predmetoch, mieste, kde je pochovaný. Duševne chorým kázali opatrovať miesta a hroby zosnulých, lebo verili, že aura, ktorá sa vznáša vôkol miesta, je liečivá a scelí myseľ chorých. Niekedy tam dokonca nocovali, priamo na mieste, kde bol človek pochovaný. Sú známe i prípady, keď liečili epilepsiu spánkom na lebke mŕtveho po tri dni. Uchovávali sa kúsky odevov mŕtvych, ba dokonca sa zbierali byliny a tráva z pohrebísk. Neplatilo to však všade. V Írsku sa mnohí mŕtvolám vyhýbali a zhasli svetlo, keď zazreli ducha.
Známym prostriedkom v keltskom liečiteľstve bola voda. Kult vody bol tak hlboko zakorenený, že musela cirkev tieto tradície neskôr prevziať, ako i dátumy pohanských sviatkov, aby na to veriaci reflektovali a stotožnili sa s tým. Voda zbavujúca negatívnych emócii a zlých vplyvov bola darom. Avšak Mesiacom ožiarená voda bola považovaná za neblahú. Ako aj voda v noci v prameni, vtedy ju nebrali. Najlepšia bola voda nabitá Slnkom. Slnko vraj vyžaruje do vody plazmu, praenergiu, ktorá sa však v svite Mesiaca premení na negatívnu. Slnečné svetlo symbolizovalo plazmu, silu a ducha.
V predvečer pred 2. dňom v máji sa robil Slnečný kult - obrad. Verilo sa, že Slnko vyjde prvého mája a tancuje po oblohe, kedy je sila zjavná. Sviatok sa volal Beltain. Ľudia vtedy hľadeli do vodných plôch a pozorovali tam odraz Slnka. Vychádzali na kopce, aby lepšie videli tento jav. Starí a chorí sledovali tento úkaz pred domov v odraze vody v nádobe. Pred východom Slnka ľudia prichádzali k prameňom a obchádzali ich v smere pohybu Slnka. Samotné obchádzanie Slnka a predmetov je starý zvyk. Verilo sa, že čo je obídené, to je získané. Ženy, ktoré chceli mať krásnu pleť, si omyli tvár i telo v preslnenej vode a nechali ju voľne uschnúť na tele i pleti, neotierali ju. Slnečná sila sa vpíjala i do kameňov a predmetov vložených v tie dni do preslnenej vody. Vyberali sa pred večerom von a používali na liečenie. Kelti sa všeobecne radi omývali a kúpali vo vode. Celkom prirodzene to napadne každého človeka, ktorý žije tesnejšie s prírodou v kontakte. Slnko a voda teda vzájomne vytvárajú silnú energiu na liečenie.
Liečivý účinok ohňa nesmieme popierať ani v keltskej tradícii. Sviatok Samain je toho dôkazom. Boli vytvárané posvätné ohne a každý hospodár si z nich odobral vlastný plameň na vlastný oheň v domove. I dnes sa považuje plameň sviečky za znak životnej sily ľudského života. Ako keby tam bolo sídlo duše a blaženosti, keď sviečka dohorí, život pohasne. V starých rituáloch s ohňom sa sedelo v kruhu vôkol neho. Z ohňa bolo vybraté poleno, ktoré si vzájomne podávali so slovami:
“Žijúce poleno, mŕtve poleno! Ak mi umrieš v rukách, umriem tiež.”
Smelo kolovať len horiace, komu zhaslo v rukách, ten bol vylúčení. S duševným svetlom sa spája celá tradícia, a čo iné je oheň, ak nie forma svetla? Existujú rôzne duševné svetlá. Verilo sa, že svetlo včasne umretých detí je iné, ako svetlo ducha pokrstených detí. Takéto deti hľadali svoju mamu a žiarili špecifickým svetlom ducha. Ešte predtým, ako človek zomrie, objaví sa ako svetlo ducha, čo je varovanie, že sa jeho duša čiastočne odpúta od tela ako znak blízkej smrti a úplného odlúčenia sa od tela. Smrť nebola považovaná za nešťastie a koniec, mizériu. Skôr za prijateľný a vítaný začiatok iného života a formy jeho prejavu. Kelti sa učili umierať už za života, aby neboli nemilo prekvapení a nepremrhali svoj život na zbytočnosti.
