Na oslave mojich pätnástych narodenín sa dakto prvý raz zamyslel nad tým, že toto obdobie je mojim najkrajším životným obdobím. Nevenovala som tejto úvahe veľa času. Mala som ešte veľa starostí so školou, pleťou, chlapcami a kamoškami.
Všetko mi riadne bránilo uznať toto obdobie za svoj najkrajší vek, ako to vyhlasovali dospelí pod vplyvom svojich sentimentálnych spomienok. Svoje dvadsiate narodeniny som chcela osláviť veľkolepo. Očakávanie sa premenilo na daždivé popoludnie vo dvojici s mojím chlapcom, ktorý práve vtedy musel vypadnúť zo skúšky. Na prípitok sa premohol a s pátosom vyhlásil, že práve teraz, na prelome dvoch desaťročí, je môj najkrajší vek, ktorý sa už nikdy nevráti. A doložil: ”Sme mladí, máme sa radi, vezmeme sa a opäť bude na zemi o jeden raj viac.”
”Nádherne sa to hovorí o najkrajšom veku ružovými frázami”, pomyslela som si.
”Prečo však kričíš pre maličkosti, prečo na mňa bez príčiny žiarliš, prečo tvoja mama priam túžobne čaká, kedy sa rozídeme”, zlostila som sa. Navonok som sa však usmievala.
Pred svojimi dvadsiatimi piatimi narodeninami som nadávala pred zrkadlom. Tvár som si natierala žĺtkom a medom, aby som opeknela. Z oslavy som nemala nič, lebo som si ju musela pripraviť sama.
”Také dobroty si nám nachystala, že dnes určite priberieme”, strachovala sa 120-kilová teta. Pri stole nebola žiadna zábava. Takmer by boli pre plné ústa zabudli aj na prípitok. Keď potom zaznel, hovorilo sa v ňom o mojej kráse, kuchárskej zručnosti a o tom, aby som si vážila svoj najkrajší vek, ktorý jedine teraz prežívam. Teraz, keď mám životnú istotu – manžela a utešené deti (Ďurko nalieval pripíjajúcemu na stoličku sódu, Svetlanka namáčala prstík do červeného vína a robila po obruse bodky. Manžel si pod stolom vyzúval topánky a znudene pozeral sesternici do výstrihu, čakajúc koniec oslavy. O hodinu bude v televízii futbal.)
Tak ako ženy sa nerady po dvadsať päťke fotografujú, tak isto nerady si pripomínajú i svoje roky a ich oslavy.
Dnes mám päťdesiatpäť rokov. Deti sa mi rozbehli po svete. Manžel si našiel mladšiu. Dostala som konečne prácu, ktorej by som sa mohla venovať aj 24 hodín denne. Oslava je nádherná. S kolegami, ktorí si ma vážia, vyspevujem: „Čože je to päťdesiatka“ a keď sa vytancovaná ovievam pri okne a hľadím rozžiarenými očami do tmy, uznávam, že toto je najlepšia oslava v celom mojom živote. Aj keď sa mi to nik neodvážil povedať, uvedomujem si sama, že teraz ku mne zavítal (i keď len na pár rokov), môj najkrajší vek.
Ale pre istotu si ešte zavolám veštici, možno mi vyveští ešte krajšiu budúcnosť. Za tie roky som však pochopila, že to nie je o rokoch. Dôležité je ceniť si okamihy práve prebiehajúceho šťastia. Ten obrus s bodkami od červeného vína, čo mi narobili dcérkine prstíky mám doteraz. Šťastie je aj trocha sentimentálnych spomienok a tie našťastie máme všetci.
Tak vám želám do Nového roku, i všetkých rokov budúcich, nech si vás váži vaše okolie, nech si ceníte i vy samých seba, nech viete prežívať i svoj súčasný čas, svoj život i svoje spomienky a nech vám i do budúcnosti idú len tie najkrajšie dni a roky! Nech váš najkrajší vek je práve ten súčasný! Tak teda trochu so Ščipačovom, ruským básnikom:
Vedzte si ceniť chvíle lásky
a s rokmi stále viac a viac.
Život to nie je len chodiť na prechádzky,
či nežne hľadieť na mesiac.
Čo všetko príde, nečas tieseň,
veď máte spolu život žiť,
život je ako pekná pieseň
a pieseň ťažko vytvoriť.
