Jasnovidka Renáta

Renáta

Osobný kód 152

Veštica Viktória

Viktória

Osobný kód 172

Nech odpočívajú v pokoji

Nastávajú zahmlené rána a príchod zimy sa nedá zastaviť. Príroda sa ukladá na zimný spánok. Čas, v ktorom si treba doriešiť svoj vzťah k mŕtvym.

Nech odpočívajú v pokoji

Treba pospomínať, posmútiť, ale pustiť ich späť. Neprimerané, dlhoročné viazanie mŕtvych energií na svet živých, nerobí dobre ani im, ani živým. Aj Kristus povedal, že čo je cisárovo, treba dať cisárovi a čo je božie, Bohu. A mŕtvi už sú boží!

Smrť a pohrebné rituály

Slovania považovali každú smrť za násilné a nepochopiteľné ukončenie života. Aby sa zomierajúcemu nesťažilo skonávanie, nesmeli živí ukazovať svoj žiaľ. Až po smrti mohol prepuknúť ozajstný plač. Verili, že pri prvom zvonení umieráčika, odchádza duša z tela, ale stále je blízko pri dome. Do truhly sa nesmelo dostať perie, lebo ani ono, ani mŕtvi by nezotleli. Takisto ani seno a slamu, aby nebola neúroda. Dávali však peniaz, vreckovku, ruženec, obľúbené predmety. Chlapom aj fajku, tabak, či palicu.  Ľuďom, u ktorých predpokladali nespokojnosť so smrťou, vkladali do rakvy semená. Rodičia malých detí pre istotu sypali deťom do truhly mak, petržlenové semiačka, či rastlinu černobyľ. Niekde vydymovali truhlu bylinkami a prežehnávali ju. Nebohého uložili nohami k dverám a hlavou k svätým obrazom. Doteraz sa zachoval zvyk vynášania nohami dopredu.

Po pohrebnom obrade v dome bol na stole na občerstvenie duše a aj ako ochrana pred zlými silami pohár so svätenou vodou a chlieb. Nevarilo sa a nesmeli sa robiť domáce práce, niekde až 9 dní. Pozostalí nehýbali vecami mŕtveho, ani ich neprali. V niektorých krajoch dávali mŕtvemu do truhly aj polovicu zlomeného peniaza, čo malo znamenať, že ho z domu a majetku vyplácajú. Druhá polovica mince ostala pozostalému manželovi. Ako symbol zániku spolunažívania sa niekde roztĺkal hlinený džbán. V dome sa povymetali všetky kúty, aby v nich nezostal duch mŕtveho.

Dieťa bolo symbolom nevinnej a čistej duše. Ak zomrelo do 7 rokov, alebo niekde do 1. sv. prijímania, nezvykli v niektorých dedinách odbavovať pohreb. Niekde ani nemalo truhličku, či pohreb s kňazom. Na pohrebe sa ani nesmela matka zúčastniť, aby jej nepomreli aj ďalšie deti. Pohreb mládenca alebo dievky zahŕňal znaky svadby, aby ukojili ich túžbu po pozemskom žití. Pohreb mládenca či devy vyžadoval, aby družbovia niesli v smútočnom sprievode veniec, pierko, jablko, svadobný koláč, svadobnú zástavu, šatku a prstienky. Neskôr aj celú alebo zlomenú sviečku a svadobnú kyticu.

Kolobeh času

Všetky civilizácie mali rok rozdelený do určitých období, ktoré vrcholili sviatkom. Kelti mali rok rozdelený podľa lunárnych a solárnych slávností ohňa. Počas sviatku SAMHAIN (31. októbra) sa začali pripravovať na krutú zimu. Verili, že vtedy sa otvárajú dvere do druhého sveta. V mnohých krajinách sa doteraz slávia sviatky, ktoré majú blízko k svetu mŕtvych a duchov: Halloween, All ballows, či sviatok všetkých svätých. Sychravý a chladný čas bol podľa Keltov pod vládou bohyne temna a smrti. Rituály tohto sviatku sa spájali so smrťou, zjaveniami, proroctvami, rozprávaním strašidelných príbehov a spomienkami na mŕtvych. Pohrebiská opriadali legendami so zvláštnou priazňou bohov. V starovekom Grécku boli v dňoch, keď sa mŕtvi podľa legiend vracali na zem, zamknuté svätyne. Dvere obydlí si ľudia natierali magicky upravenou smolou, žuvali lístie dobroprajného tŕnia, nechodili s ostrými predmetmi a neuzatvárali sobáše.

Ochranno-očistné praktiky

Vždy a všade sa dodržovala potreba vystrojiť mŕtveho jedinca predmetmi identifikujúcimi jeho príslušnosť k spoločenskej vrstve. Zvlášť výrazné to bolo v hroboch bojovníkov a bohatých žien.

Smrť sa nepovažovala za definitívny koniec života, len za prechod medzi svetom živých a mŕtvych.

Ľudia sa obávali ich možného návratu späť. Preto cintoríny umiestňovali do lokalít so silným pôsobením očistného slnka a vody. Zakladali ich v bezpečnej vzdialenosti a podľa možností tam, kde sídlili mravce alebo včely, ktoré považovali za objekty, kam sa vtelili duše zomretých. Verili, že sila dobroty sa nestráca a usilovali sa ju využiť na praktické či liečebné účely. Úkony pri pohreboch mali nebohému dokázať čo najväčšiu ľútosť nad jeho smrťou a zároveň ho primerane vystrojiť na cestu do záhrobia. K rizikovej skupine mŕtvych patrili vydedenci komunity, nedostatočne integrované osoby či nepriatelia. Ich ”nečisté“ telá pochovávali inými obradmi, pri ktorých nechýbala rituálna očistná mágia. Nezriedka išlo o protivampírske drastické zohavenia mŕtvych.

Živí a mŕtvi

Celými dejinami sa ťahá predtucha a náš vedomý i podvedomý strach zo smrti. Prejavme našim blízkym úctu. Čo a akí sú teraz oni, budeme skôr, či neskôr i my! Pospomínajme a odpustime im, ak nám vedome, či nevedome ublížili. Uľaví sa im i nám. Poprosme, nech sa i tie duše, čo tu doteraz chaoticky blúdia svetom, do ktorého už nepatria, dali vytiahnuť svetelnými anjelmi tam na ”druhý svet“. Nejedna duša, ktorá sa so stratou hmotného tela a sveta ešte nezmierila, bude vďačná. A možno preto bude aj menej havárií, strachu, bolestí, chorôb a aktivity temných síl.