Zvyky a tradície na slovenských dedinách sa prispôsobovali prírode a ročnému obdobiu. Skončenie poľných prác, počasie a skorá tma dávala na všetko väčší priestor.
Rozprávali sa rozprávky, príbehy, zážitky, predpovedalo sa počasie. Potajme sa veštilo a čarovalo. Najviac sú zaznamenané tradície Vianoc, konca a začiatku Nového roka až do Troch kráľov.
Neskorá jeseň a zima znamenali ukončenie hospodárskeho roka a prípravu na rok nový. Skončenie poľnohospodárskych prác a počasie dávalo širší priestor na stretávanie sa v jednotlivých domácnostiach i venovanie sa duchovným veciam. Zvyky tohto obdobia boli zamerané na zabezpečenie prosperity, hojnosti, šťastia a zdravia. Venovali sa predpovediam počasia, vešteniu, či priamo ovplyvňovaniu budúcnosti mladších členov rodiny.
Tento pohľad je zameraný hlavne na dedinské prostredie. I v mestách boli rôzne zvyky v zimnom období, ale tie už nie sú také výrazné. Mestský štýl sa tak, ako aj teraz, stiahol za dvere jednotlivých domácností, či už tých veľkých so služobníctvom (z dedín), alebo tých malých, zväčša robotníckych.
11. november: Na svätého Martina chodil po dedine obecný pastier a do každého gazdovstva, z ktorého pásol dobytok, doniesol zelený prútik (martinák) s pripojeným veršom požehnania. Dostával za to v každom dome plácu za celé leto pasenia.
30. november: V ľudovej viere sa k niektorým dňom viazala predstava o zvýšenom pôsobení nadprirodzených síl, ktoré škodia ľuďom i statku. K tzv. stridžím dňom patrili dni na Ondreja, Barboru a Luciu. Na Ondreja dievčatá liali do vody olovo, pričom odriekali:
Aké písmeno sa ulialo, takým sa malo začínať meno budúceho muža. Z rôznych foriem sa hádala aj profesia.Ondreju, Ondreju, tebe olovo lejú…
Varili sa aj halušky, do ktorých sa vložili papieriky s napísanými mužskými menami. Halušku, ktorá vyplávala na povrch prvá, dievka rýchlo vybrala, otvorila a na lístočku si prečítala meno svojho nastávajúceho.
Večer za tmy dievky bežali k plotu, triasli ho a pritom hovorili:
Plote, plote, trasiem ťa,
svätý Ondrej, prosím ťa,
abis mi dal znať,
s kým ja budem pred oltárom stáť.
4. december: Na Barboru chodili po domoch postavy omotané bielymi plachtami so zamúčenými tvárami. V ruke držali metlu alebo husacie krídlo a nimi ometali kúty izby. Bolo to symbolické vymetanie zlých síl z domácností. Za Barborky obyčajne chodili oblečené dievky, vydaté ženy, ale niekedy aj muži.
6. december: Ku dňu svätého Mikuláša sa viazali obchôdzky mládencov a chlapcov, predstavujúcich Mikuláša, anjela a čerta. Tento zvyk sa zachoval najviac na veľkú radosť malých detí, kým Mikuláša nevytlačí americký Santa…
13. december: Za najvýznamnejší stridží deň sa pokladal deň Lucie. Spájala sa so svetlom a chodievala so sviečkou alebo vencom so 4 sviečkami. V rôznych regiónoch sa tradície mierne líšili. Na Luciu mládenci začali zhotovovať drevený stolček (Luciový stolček). Každý deň až do Štedrého večera sa muselo na ňom niečo robiť a to bez použitia železných klincov. Kto si na tento stolček sadol v kostole za oltár počas polnočnej omše, uvidel, ktoré ženy z dediny sú bosorky. Potom však musel rýchlo utekať domov, aby mu bosorky neublížili. Zachrániť sa mohol tak, že za sebou rozsýpal mak. Na Luciu mali ženy zakázané šiť, lebo by im hnisali prsty. Aj na Luciu chodili po dedine v bielom zahalené postavy (Lucky) a krídlom z husi ometali steny domov i všetkých prítomných.
Dvanásť dní od Lucie do Štedrého večera v ľudovej viere zastupovalo dvanásť mesiacov budúceho roka. Podľa počasia v ten-ktorý deň predpovedalo sa aj počasie v príslušnom mesiaci. Krátko po Lucii a niekedy už začiatkom decembra, v dome organistu - učiteľa začali piecť oplátky. Zvykom bolo, že každá rodina poslala suroviny na ich výrobu. Materiál na oplátky vyberali chlapci a k učiteľovi ho zvážali na drevených vozíkoch. Upečené oplátky žiaci vyšších ročníkov roznášali po domoch.
Veľké množstvo zvykov a obradných úkonov sa viazalo k Štedrému dňu (24. decembra), ale o tom až v neskoršom článku…
