V dnešnej časti potulkov po strašidelných miestach na Slovensku vám predstavíme mrazivú minulosť Smolenického a Budatínskeho zámku, Červeného kameňa, Gelnice a ďalších miest.
Smolenický zámok sa nachádza v Malých Karpatoch. Kedysi bol strážnym hradom a vďaka dobrej polohe slúžil i ako zastávka na obchodnej ceste. Rod Erdódyovcov nemal potrebné prostriedky na údržbu hradu, a tak začal chátrať. Zverili ho do opatery bývalému poddanému Tobiášovi Čekymu, ktorý bol krutý a bil poddaných. Rád si vymýšľal rôzne úlohy, ktoré nebolo možné splniť a následne nešťastníka potrestal. V zámku je však údajne dobrý duch, ktorý pomáhal ľudom vtedy i dnes. A tak, keď mal mládenec Kyseľ priniesť behom pár hodín list do Bratislavy a večer byť späť, čo bolo nemožné, dobrý duch zasiahol. Pred mužom sa zjavil záprah bielych koní, ktorý ho odviezol a priviezol. Keď to Čeky zazrel, preľakol sa, spadol do kolien a odvtedy už neubližoval. Biely záprah sa vraj zmenil na čierny a odniesol Čekyho nevedno kam. Údajne i dnes občas zahliadnuť za jasných nocí čierny konský záprah krúžiaci okolo veže zámku. Dobrý duch neskôr pomáhal i rodu Pálffyovcov pri prestavbe zámku a obyvateľom pre spokojný život.
Dcéra hradného pána Gašpara Suňoga, Katarína, sa odmietla vydať za starého pána Jakušica, za čo bola potrestaná a zamurovaná v hradnej veži. Jej nešťastná duša je tu vraj dodnes.
Stará povesť vraví, že sa začal stavať na vrchu Kukla, kde na lúke žili svoj vlastný život víly a iné stvorenia. Víly vraj preniesli základy hradu do údolia Girdy, lebo ho nechceli na svojom vrchu. V údolí bol i dobudovaný a víly našli svoj kľud.
V krásnej scenérii Tatier a pod modrou oblohou nájdeme tisícky hrobov padlých vojakov, väčšinou nemeckých. Hoci ho otvorili v roku 1998 a odpočíva tu 6500 obetí, ktoré sa už nikdy nevrátili domov, nemý odkaz je tu dodnes nezmenený. Pri pohľade na zástupy krížov v pekne upravenom cintoríne je človeku zrazu akosi bližšie k padnutým. K pocitom, s ktorými zrejme odchádzali z tohto sveta. Mnohí bojovali proti sebe, no v smrti si boli rovní. Nik vám nezaručí výjav padlej duše alebo strašenie o polnoci, no samotné precítenie tohto miesta prináša zimomriavky na chrbte.
Vraví sa, že na múroch pevnosti plače dcéra pána Balašu, ktorú uniesli a zabili mnísi, ako pomstu za to, že ich jej otec vyhnal z kláštora. Dodnes údajne nenašla kľud a za túto krivdu sa túla nocou.
Povesť vraví, že hrad stojí na kopci, ktorý v košíku s kameňmi vyniesla dobrá Rózka s vílami, aby zachránila svojho milého pred šibenicou.
V pôvodne kráľovskom hrade z 13. storočia údajne blúdi nešťastná hradná pani Hedviga, ktorá pri dobití hradu chcela skryť svoje šperky a zlato v studni, aby ich neskôr našiel jej syn. Našiel ich ale kapitán s dvomi vojakmi, ktorých neskôr sťal, aby nevyzradili tajomstvo úkrytu. Potom sa hradná pani sama utopila v potoku, kde ju našli bezvládnu. Kapitán sa radšej prebodol mečom, než by sa vydal do rúk nepriateľov.
