K významným zvykom jarného obdobia patrilo vynášanie slamenej figuríny oblečenej do ženských šiat (Morena). Bola symbolom zimy a smrti. Jej zničením sa malo z ľudí aj z dediny odstrániť všetko zlo a choroby.
Naše vedomie je napojené aj na kolektívne nevedomie a svet symbolov, cez ktoré komunikujeme s vyššími energiami. Základom každej psychohygieny je aj rázne skoncovanie s trýznivou minulosťou, podľa možnosti čo najradikálnejším spôsobom. Je mnoho bolestí, ktoré by sme mali ”pustiť dolu vodou”. Odľahčíme tak nielen našej duši, svedomiu, ale znížime aj výskyt chorôb, zapríčinených našou psychikou.
V myslení predchádzajúcich generácií toto ťaživé zlo predstavovala zima. Nedívajme sa preto na zvyky a múdrosť našich predkov ako na folklór a niečo, čo už v súčasnom živote nemá cenu. Vnímajme posolstvo pre nás, súčasníkov, ako odkaz, pripomienku a trochu aj návod.
Koniec zimy a príchod jari naši prarodičia slávili aj obchôdzkou, pri ktorej mladé dedinské dievčatá ešte v prvej tretine 20. storočia vynášali z chotára Morenu - symbol zimy a choroby. Na kysuckých dedinách ju vynášali na Čiernu čiže Smrtnú nedeľu, dva týždne pred Veľkou nocou.
Postava symbolizujúca zimu a smrť má svoj pôvod ešte v predkresťanskom období života Slovanov. Je významnou súčasťou nášho ľudového obradoslovia. Slovanský okruh božstiev, prírodných kultov a obradov, bol aj v predkresťanskom období rovnako rozvinutý a nemenej bohatý ako u okolitých etník. Ľudský život bol spojený s prírodou jej živlami a ročnými obdobiami. Bol premiešaný s mágiou, mýtmi a poverami.
Žili usadnutým spôsobom života, ako roľníci, čo ich značne odlišovalo od výbojných a kočovných etník, s ktorými sa dostávali kontaktu a museli s nimi koexistovať. Ku každému ročnému obdobiu a živlu priraďovali nadprirodzené sily a božstvá. Zima bola skúškou prežitia v hradiskách neskôr v osadách, na lazoch zapadaných snehom s míňajúcimi sa zásobami potravy, s hladom, s útokmi nepriateľov a tiež s lesnými vyhladnutými dravcami. Zima bola obdobím smrti, stelesnenom v postave Moreny - symbole zimy a smrti.
Keď prichádzala očakávaná jar, pálili naši predkovia Morenu a hádzali ju do jarných vôd, uvoľnených od ľadov, ktoré ju spolu s topiacimi sa kryhami odniesli čo najďalej. Tradícia pretrvávala po stáročia, no vytratila sa z dedinského prostredia do folklórneho repertoáru.
V každej kysuckej dedine bolo rušno už pred východom Slnka. Ľudia boli hore, aby sa najedli ešte predtým, ako uvidia Morenu. Vynášali ju mladé slobodné devy (tiež symbol života). Navliekli ju do šiat, na hlavu jej dali čepiec, do rúk vreteno a ozdobili ju zelenými prútikmi.
Skoro ráno, pri východe Slnka ju v potoku umyli a aj ony si poumývali tváre tečúcou vodou. Potom bábku vláčili dole dedinou od chalupy k chalupe. Morene sa nesmel nikto posmievať, pretože sa verilo, že ten, kto tak urobí, ochorie. Pri ceste dole dedinou nesmeli Morenu obrátiť. Ak by ju otočili tvárou ku chalupe, ľudia v nej by ochoreli. Verilo sa, že koho nájde Morena hladného, toho “omoreňuje”, že sa mu celý rok nebude dariť.
Pred každou chalupou zaspievali dievky pieseň “Poďakujme Pánu Bohu” a za odmenu ich domáci obdarovali. Cestou dole dedinou si dievky s Morenou spievali: “Morena, Morena, za koho si umrela?” Pri potoku, roztrhali jej šaty, hodili ju do vody a zahádzali kameňmi. Tá dievka, ktorá do nej hodila kameň prvá, sa ešte v tom roku vydala.
O týždeň neskôr, na Kvetnú nedeľu, sa v kostole posväcovali rozkvitnuté konáriky rakyty (bahniatka, baburjatka, baburence...). Ľudia im pripisovali silu ochrániť dom pred nešťastím (najmä pred bleskom), a preto ich zastrkovali za rámy svätých obrázkov, či za hradu povaly. Veľké množstvo zvykov jarného obdobia sa viazalo aj k veľkonočnému týždňu a vyvrcholilo na Veľkonočný pondelok.
