Keď sa malý Leo narodil, jeho rodičia už nepatrili medzi tých najmladších. Leo bol očakávaný ako kráľ. Jeho mama bola známa traumatologička, otec novinár. Obaja bližšie k dôchodku ako k mladosti. Predpokladali, že práve preto bude Leo neskutočne múdry.
Už v troch rokoch dokázal bez väčších problémov hovoriť latinské názvy končatín, ba zahľadel sa na človeka svojimi zvláštnymi veľkými očami a ticho povedal: „Rob niečo, si chorý...“ Nie raz takto zachránil možno aj ľudský život. Rodičia boli naňho hrdý. Podstatne starší súrodenci ho rozmaznávali, sestry sa v ňom vzhliadali…
Keď začal chodiť do školy, najskôr sa prestala usmievať mama. Ukázalo sa, že to zázračné, hudobne nadané dieťa, je dyslektik. Nuž čo, mama si o tejto poruche všetko preštudovala, pobehala aj okolité štáty, nazbierala vedomosti, skúsenosti a dala sa do práce - zničiť dyslexiu. Aj sa jej to podarilo, no z ničoho nič sa ukázala silná dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia… a všetky možné „dys“, aké sa len mohli ukázať. Leo začal byť zvláštny. Z jemného hudobníka sa stal agresor, ktorý pre zábavu do hocičoho kopol, z hry na klavíri prešiel ku hre s narkotikami, od počúvania a vymýšľania tých najúžasnejších rozprávok k hre na mafiánskeho bosa, ktorý je natoľko šikovný a nadaný, že oklame špecialistu kriminalistu či psychiatrov bez najmenšieho zaváhania.
Až raz sa stretol so zaujímavým človekom, ezoterikom, odborníkom na karmické záležitosti. Ten sa ho opýtal: „Chlapče, chceš dopadnúť ako vyvrheľ? Veď to môžeš zmeniť, stačí len trochu chcieť...“ Leo zmenil pohŕdavý výraz tváre a hlboko sa zamyslel. Chcel vedieť viac. Navštívil ma, pretože aj odo mňa chcel vedieť, aký bol jeho minulý život, prečo je súčasnosť taká komplikovaná. A začal sa odvíjať jeho problém:
V minulom živote bol mocným agresorom, bojovníkom, ktorý stál na čele ochrancov čínskeho vladára. Leo bol i vtedy múdry, nadaný, ale jeho zmysel pre krásu potláčali „studeným odchovom“, výchovou príšernej disciplíny, bez lásky, bez pohladkania. Leo bol stopercentný stratég, pretože sa jeho vychovávateľom podarilo zlomiť jeho dušu, vyrvať jeho srdce a urobiť z neho železného muža, ktorý aj sám dokázal poraziť väčšiu vojenskú družinu. Do súčasného života si priniesol to svoje potlačené umenie a ten svoj vyvinutý pocit dobyvačnosti a pocitu niekoho alebo niečo chrániť.
S kolegom sme začali s Leom pracovať. Začal písať nádherné piesne, ktoré sa každému páčili. Prestal obchodovať s drogami, prestal „bojovať“ proti svojim rodičom, proti všetkému, čo napĺňa dušu. Popritom uzemnil svoju bojovnosť tak, že začal učiť malé deti, ako byť skvelým bojovníkom, ako sa nebáť, a pritom nestratiť cit. Teraz je Leo „veľký“ a napráva, čo všetko pokazil… Vrátila sa mu schopnosť čítania ľudských aur, a tak dokáže varovať pred hrôzou skôr, ako sa táto objaví. Opäť je „železným mužom“, bojovníkom, ktorý dokáže čokoľvek, ktorý má zablokovaný pocit strachu a bez problémov preskočí z jedného vysokánskeho domu na druhý, bez zaváhania preletí ohňom a ako mačka doskočí hoci aj z 12 metrov..., ale všimol si aj svoj cit, začína ho rozvíjať a my mu pomáhame…
Nedávno ma bol navštíviť. Povedal, že má odkaz pre všetkých:
„Najlepšou pomocou je neodsudzovať odsúdených, nezatracovať zatratených.“
To sa minulou karmou v súčasnosti naučil, a to sa od neho učíme aj my.
