Zo všetkých etických noriem je láskavosť tým najdôležitejším predpokladom pre pravú lásku. Taktiež tam patrí úprimnosť, spravodlivosť, zodpovednosť a čestnosť. K pravej láske je potrebná aj tolerancia, zodpovednosť, vtedy sa dá hovoriť o láskyplnom vzťahu.
V tomto hektickom živote sa skôr zameriavame na úspech, profit, prestíž, na toto sa pri dnešnej výchove a vzdelávaní kladie vyšší dôraz, než na pravú lásku. Preto sa veľakrát k „láske“ staviame ako k obchodu. Na prvé miesto kladieme krásu, mladosť, inteligenciu, prípadne pôvod, alebo aj spoločenské postavenie. To je dnešná trhová hodnota. Kto takto preratúva, ten nemiluje. Obdivuje na svojom partnerovi, či partnerke prednosti krásy, inteligencie, či majetku. Imponuje mu to, a chcel by to tiež mať. Vtedy začne veriť, že našiel tú pravú lásku. To ale s pravou láskou nemá absolútne nič spoločného. Dúfa, že od partnera získa to, čo mu chýba a rád by pri tom druhom aj čosi dosiahol. Možno, že sa z toho aj čosi dostaví, ale láska určite nie. Vtedy nastáva sklamanie a žiaľ. Prichádza samota a čím je dotyčná osoba viac sklamaná, tým viac túži po láske.
Často sa stáva, že svoju vnútornú necitlivosť nahrádzajú sexuálnymi excesmi. Sexualita, ktorá slúži len na sebaukájanie prostredníctvom partnera, môže veľmi ľahko prerásť na závislosť a žiarlivosť. Ale ani to nie je pravá láska. V pravej láske je sexualita výrazom citového spolunažívania a intímnej dôvery vo všetkých podobách.
Podmienky pravej lásky spĺňa len málo ľudí. Pre ostatných je to celoživotná ilúzia, lebo ich k tomu nikto nikdy neviedol. Kto nevie milovať, nemôže to ani nikoho naučiť. Láska bez zmyselnosti a nežnosti je presne taká istá ako partitúra bez hudby. Prekrásne sú piesne o láske a majú veľmi hlboký zmysel, napríklad hviezdy – prikladá sa im trvalosť, mesiac – hlboká citová láska.
Ste nespokojní? Lásku potrebujete, ale ste na ňu pripravení? Dá sa to naučiť, je treba k tomu síce aj trochu sebaobmedzovania, ale hlavne dôveru v seba samého a vo vlastné sily. Je k tomu potrebná skromnosť, tolerancia a predovšetkým veľká láskavosť. Vidíme v televízii redaktora, herca, či speváka a začneme si vytvárať obrazy osobností a budeme ich obdivovať. Takéto osoby sú neskromné i keď sa pred nami ukazujú v tých najkrajších farbách a tvária sa veľmi láskavo. Majú naučené i spoločenské chovanie, ale málokto z nich je schopný pravej lásky.
Dôvera vo vlastné sily a ochota pomôcť patria k prvoradým predpokladom schopnosti milovať. Skromnosť taktiež patrí medzi vlastnosti milovať, to sa ale akosi málo cení v dnešnej spoločnosti.
Až ak sa cítime pripravení prispôsobiť sa s ohľadom na partnera, vzdať sa prehnaných nárokov, vzniká pocit vzájomnosti, tam vznikne pravá láska. Bezohľadná neskromnosť býva častou príčinou stroskotania milostného vzťahu. Mnoho mužov verí, že svoju rolu hrajú správne, keď si myslia, keď vystupujú neskromne a vystatujú sa. Bohužiaľ, mnohým ženám sa takéto vystupovanie páči, a preto sa začínajú správať rovnako neprimerane. Láska neočakáva žiadnu odmenu. Kto sa ale „obetuje“ alebo „zapredá“, je vskutku vypočítavý a taký cit s láskou nemá nič spoločné. Žiadny dobrý skutok, ktorý sa robí s pocitom sebaobetovania, sa nekoná ani zo skromnosti, ani z pravej lásky. Sebazaprenie je autoritatívna rola v živote a je robená za účelom vynútiť si lásku alebo vďačnosť.
Láska sa vynútiť nedá, ani nátlakom nie. Toto svedčí o neskromnosti a pravú lásku zabíja. Najčastejšie sa neskromnosť prejavuje požiadavkami, ktoré kladieme na partnera. Často vyžadujeme neustálu pozornosť, alebo uznanie. Občas je tento nárok veľmi prehnaný, alebo si ho vynucujeme silným egoizmom. Všetko toto vedie k sklamaniam a skorej nenávisti partnerov. Vnútorný vzdor partnera signalizuje precitlivenosť, výhrady, alebo odmietavé mlčanie. Odpor sa stupňuje až do takej miery, že vzniká uzavretosť, sexuálna ľahostajnosť, prípadne úplné odmietanie. Najskôr vzniká odstup, potom izolácia a nakoniec rozchod. Pravá skromnosť a sebadôvera sú predpokladmi harmonického milostného vzťahu.
Kto miluje zo závislosti, alebo na základe toho zostáva pripútaný k partnerovi, veľkú lásku, veru, nenájde. Kto je na partnerovi závislý a nežije podľa pravého presvedčenia, nie je ani úprimný, ani čestný. Zostáva neslobodný. Žije v závislosti, ktorá plodí nenávisť a zabíja pravú lásku.
Je zbytočné vypisovať falošné podoby lásky či v oblasti sexuality, materiálnosti, alebo spoločenskosti - práve naopak, tu uvidíte ako sa človek dokáže stať schopným milovať.
Je veľa ľudí, ktorí sú schopní naučiť sa umeniu milovať, byť v zhode, byť samostatní, spokojní a skromní. Správajú sa k partnerovi tolerantne, slušne, úprimne, otvorene a sú im vždy nápomocní. Veľká, pravá láska nie je len ideál. Niektorí ľudia ju ani nezažijú, alebo len na krátku dobu. Milovať je umenie, ktorému sa treba učiť, ako každé umenie je potrebné precvičovať a hlavne venovať sa mu. Veľkú lásku neprežívame len v sexe, ale ako pravú vzájomnosť. Partneri môžu mať odlišné záujmy a názory, ale tolerujú jeden druhého. A práve v tom to je. Tolerancia. Partnerský vzťah, keď sú obaja v súlade, obaja sa navzájom tolerujú, v tom tkvie pravá láska.
Ako dosiahnuť vnútornú rovnováhu? Keď máme pokazené auto, ideme k automechanikovi. Keď máme narušenú rovnováhu, zájdeme k psychiatrovi. Mechanik auto dokáže opraviť na rozdiel od psychiatra. Ten nám môže dať len radu, ako sa znovu zharmonizovať. Ale aj tak to musíme urobiť sami. Vôbec to nie je jednoduché, ale aj to za nás nik nespraví, čím skôr sa spamätáme a dáme sa do toho, tým skôr sa budeme mať lepšie a budeme zažívať krásnu nefalšovanú lásku.
