Zadívajme sa na chvíľu na svoje telo, skladá sa z miliónov živých buniek, o ktoré sa musíme starať. Treba im dať všetko, čo potrebujú, môžeme ich milovať, ale môžeme ich aj nenávidieť. Bunky v našom tele pracujú nepretržite, sú nám verné a sú v harmónii.
Sme ich majiteľmi, a preto sa o ne musíme starať s úctou. Veď naše telo je našou záhradkou. Naše telo sa skladá z dvoch častí, jedna je fyzické telo a druhá je naša myseľ. Môžeme my dávať pokožke a telu to, čo sa patrí, keď naša myseľ telo zneužíva? Je potrebné sa zadívať, ako sa správame ku svojmu psovi - s veľkou láskou. Ten pes od nás nič nechce, on nás miluje takých, akí sme. Či sme v dobrej, alebo v zlej nálade, vždy sa teší našej prítomnosti a vždy nám prejavuje vrúcnu lásku. Presne rovnako by sme sa mali správať aj k svojmu telu. Pozerať sa naň s láskou. Čo robia ľudia väčšinou? „Nepáči sa mi môj nos!“, „Som tlstá, nechutná“, „Vyzerám otrasne“, ... Naša myseľ vymýšľa všetko možné aj nemožné. Lenže naše telo je dokonalé, to len naša myseľ odmieta túto dokonalosť. Vymýšľame nespočetne veľa hlúpostí na adresu nášho tela.
Ako to robia iní, že sú úžasní, kráčajú s hlavou vztýčenou a sú šťastní? Zamyslime sa nad sebou. Keď my sami odmietame svoje vlastné telo, ako to vnímajú tí ostatní? Samozrejme, aj oni nás budú odmietať a hľadať na nás rôzne chyby. Ale keď sme schopní prijať svoje vlastné telo, môžeme prijať skoro každého. Myslela som tým na vzťahy. Vzťah, ktorý máme sami k sebe, máme aj k ostatným. Keď odmietame sami seba, samozrejme, že sa budeme hanbiť vo vzťahu k partnerovi. V myšlienkach nám prebieha: „ako ma môže tento človek milovať, keď mám takéto hrozné telo?“
Akonáhle chceme vytvoriť vzťah, v ktorom sa máme cítiť ako v siedmom nebi, musíme milovať svoje telo a dovoliť ho milovať aj partnerovi, presne také, aké je teraz.
Znova sa vrátim k tomu psovi. Vidíme ho očami lásky, nepozeráme na neho, či je pekný, alebo škaredý. Už len pri pohľade na neho máme obrovskú radosť. Slovo „krása“ je pojem, ktorý sme sa naučili. Keď sa pozrieme na žabu a na žirafu, sú krásne? Áno, sú prekrásne. To len v našich očiach a našej mysli robíme rozdiely. V prírode je všetko krásne a dokonalé. V prírode nejde o to, či sme pekní, škaredí, tlstí alebo chudí. Či sme vysokí, alebo nízki. Ide o to, že sme dokonalí.
Ideme po ulici a stretneme niekoho známeho. Ten povie: „Bože, ty dnes vyzeráš výborne“. Často sa stáva, že miesto „Ďakujem, som rada“, odpovieme: „To je hlúposť, spala som hrozne, nemám upravené vlasy, som tučná, a vôbec, čo nevidíš?“ Presne na tejto odpovedi sledujeme, ako sa sami nemilujeme a ako sa odmietame. Všetci sme pekní, nech nám naša myseľ nahovára čokoľvek.
Krása nie je nič iné len pojem, viera a my tomu veríme. Čas plynie a my pomaly ale iste starneme. Mladosť, aj relatívna krása odišla - zostarli sme. Prichádzajú nové myšlienky: „Bude ma môj manžel milovať aj takúto škaredú – starú?“ A začneme uvažovať o plastickej chirurgii. Všetci sa akosi bránime tomu starnutiu, ale staroba tiež prináša krásu. Tak ako keď sa narodí dieťa – je krásne, ale aj starý človek je krásny. Problém je v našom vnímaní. Starnutie je krásne, presne tak ako dospievanie je krásne. Z dieťaťa sa stane mladý muž, alebo mladá žena - je to krásne, ale stať sa starým mužom a starou ženou je taktiež krásne. Presne tak ako môžeme byť príťažliví v mladom veku, tak sa to môže diať aj v staršom veku. Preto, aby sme boli príťažliví aj v starobe, netreba absolútne nič robiť, len prijať to, že sme takí, akí sme a hlavne sa musíme milovať takí, akí sme.
Láska prichádza vždy z nášho vnútra. Krásu okolo seba taktiež môžeme vnímať len vtedy, keď ju máme aj v sebe.
Všetci máme svoj názor na to, čo je krásne a čo nie. Keď pre nás je niečo škaredé, je to len náš subjektívny pohľad. Toto sa dá zmeniť. Začíname tým, že sa budeme sledovať a vychutnávať si každý kúsok nášho tela, dívať sa na seba s láskou - napr. pri sprchovaní. Sprchujeme sa, hladkáme si svoje telo, sledujeme každú bunku na tele a preciťujeme silnú lásku ku každej časti nášho tela. Predstavme si svoju pokožku - ako ľahko sa po nej pohybujú naše dlane, aký máme fantastický pocit a ako sa nám vtláča úsmev na pery. Robme to každý deň a sledujme, že láska k nášmu telu rastie. Skúsme aj so zatvorenými očami jesť, každý kúsok si vychutnajme a vložme do toho jedla lásku. Je to taký malý obrad, ktorý sa v Indií nazýva PUJA.
Časom začneme sledovať, že sa cítime oveľa lepšie a dokonca začneme zbožňovať svoje telo. Tomu sa hovorí sebeláska. Nie je to prejav vlastnej dôležitosti, ale úcty k sebe samému. A presne tak je potrebné chovať sa aj k iným, s rovnakou láskou a rovnakou vďakou. Viete si predstaviť, aký dokonalý je takýto partnerský vzťah? Keď sa naučíme milovať svoje telo, zmení sa k lepšiemu aj vzťah k vlastnej matke, našim známym, našim priateľom, k milencovi, deťom, či k zvieratám. Úspech závisí len od nás. Keď milujeme sami seba, a presne tak isto milujeme aj svojho milenca, alebo manžela, dotýkame sa ho so zbožnou láskou. Neexistuje žiaden strach, žiaden odpor k svojmu, či partnerovmu telu, okolo nás sa rozprestiera naplnená láska.
Už len táto predstava lásky stačí k tomu, že sa ani nepotrebujeme dotýkať jeden druhého, stačí len láskyplný pohľad. Nikdy sa necítime osamotení, lebo sme naplnení silou lásky. Každý strom, každý obláčik, rastlinka, či zvieratko sa nám vidí oveľa krajšie, lebo sme plní lásky. Život je všade, Boh je všade, láska je všade – len ju preciťujme! Všetko je vytvorené láskou a životom. Dokonca aj strach je výtvorom lásky, ale tú ovláda naše vedomie. Keď sa nahneváme, prevláda v nás emócia hnevu a vtedy naše myslenie vytvára v hlave nezmysly a to je začiatok žiarlivosti. Nie je dobré sa riadiť svojimi emóciami, emóciami žiarlivosti, či smútku, pretože nám narúšajú našu auru. My musíme stále hľadieť očami lásky a rozosievať aj lásku okolo seba.
Každý vzťah v našom živote môže byť krásny, ale to záleží len na nás. Musíme vždy vravieť len pravdu a samozrejme musíme byť úprimní, hlavne sami k sebe. Nemáme možnosť ovplyvniť nič z toho, čo sa deje okolo nás, ale rozhodne môžeme ovplyvniť svoje vlastné reakcie. Tie sú kľúčom ku krásnemu a šťastnému životu. Až sa to naučíme, môžeme zmeniť svoj život. Sme zodpovední za to, čo robíme, čo si myslíme, čo rozprávame a čo cítime. Všetko, čo sa okolo nás deje, vytvárame vlastnými myšlienkami, svojimi rozhodnutiami. Náš život je prejavom nášho osobného sna. Ovládať svoje sny nie je také jednoduché, väčšinou iba snívame a nerobíme si program. Skôr máme strach a sme strachom ovládaní, bojíme sa experimentovať. Keď sa rozhodneme svoj život a smer v živote zmeniť, naučme sa riadiť svoje sny.
Náboženstvo hovorí, že Boh dal ľuďom slobodnú vôľu, prečo to nevyužiť. Väčšinou vravievame: chcem sa zmeniť, mám vedomosti, prečo ich nevyužiť k svojmu blahu. To sú iba myšlienky, ale čo v skutočnosti robíme? Našim skutočným poslaním je byť šťastnými a aby sme to dosiahli, je potrebné si uvedomiť, čomu veríme a ako klameme sami seba. Každý máme svoju cenu a život to aj rešpektuje. Nesmieme ale túto cenu merať v peniazoch, či v zlate, máme ju merať v láske. Keď sa milujeme dosť, tak aj naša cena je vysoká. Keď sa budeme ľutovať a budeme vyhľadávať bary alebo nejaké pochybné reštaurácie, kam sa chodia ľudia len opíjať a zalievať svoj žiaľ, presne takí budeme aj my. Vtedy vyhľadávame presne takých istých ľudí, ako sme aj my. Postupne sa ničíme a zabíjame sa. Ale čo sa stane, keď milujeme sami seba? Zmeníme sa. Prestaneme vyhľadávať alkohol a pochybnú partiu, pretože zistíme, že s nimi sa ďaleko nedostaneme. Táto zmena vedie k tomu, aby sme pochopili, že do tejto spoločnosti už nepatríme. Ale prišli sme na to, že existuje iná sféra, kam chceme patriť.
Všimnime si: úspešní muži priťahujú úspešné ženy, alebo naopak. Preto aj my sa vždy cíťme krásnymi, šťastnými, okúzľujúcimi a dosiahneme v živote všetko. Lásku, šťastie aj bohatstvo. To všetko treba len správne naprogramovať v našich mysliach a snívať si svoj krásny sen. Jediné, na čo nesmieme zabudnúť je, že každý má svoj sen, každý si má ísť za svojim snom sám. Nesmieme nikomu vstupovať do jeho sna, pretože narušíme jeho harmóniu a už s ním začíname manipulovať. Musíme byť úprimní sami k sebe a tiež aj k ostatným. Nesnažme sa klamať, že sme úprimní sami k sebe i k ostatným, ak v skutočnosti nie sme.
Na záver prekrásny citát o láske: „Čarovnosť lásky je v tom, že obohacuje vlastné ja.“ (Georg Christoph Lichtenberg)
Konfucius pred viac ako 2500 rokmi vyslovil myšlienku: „Čo nechceš, aby iní robili Tebe, sám nerob iným..“ Keby sme ju aplikovali na svoj vzťah k vlastnému telu, chápali by sme, že ak ho máme radi (prejavom tej lásky je aj to, že sa hýbeme, zdravo stravujeme, nestresujeme zbytočnosťami), vráti sa nám to v podobe krásy telesnej aj duševnej…
