Chlapec od susedov

Žijem sám už niekoľko rokov a som celkom spokojný starý muž, ktorý si užíva skromného dôchodku v skromnom dome. Mám všetko, čo potrebujem a nesťažujem sa ani na samotu, pretože vnúčatá aj moje deti sú u mňa každú chvíľu.

Vždy ma všetky deti mali rady a to zrejme preto, lebo ja ich mám rád a nikdy nie som zbytočne prísny na tie malé stvorenia, ktoré majú viac starostí v tých svojich citlivých dušičkách, než by sa zdalo. A tak ma všetky deti navštevovali a hrali sa v mojej záhrade, až na jedného loptoša, ktorý ma z duše nenávidel a ja som netušil prečo. Bol to taký malý “postrach Denis” z vedľajšieho domu, aj keď sa volal Peter. Má deväť rokov a väčšinu svojho krátkeho života strávil tým, že mi pridával robotu a zničil všetko, na čo dosiahol. Raz mi polámal stromy, druhýkrát vybil okná. Nepomáhalo ani to, že som si pohovoril s jeho rodičmi, ktorí boli síce chápaví, ale svojho syna mali príliš radi, než aby uverili, že mi vyrába takéto starosti. Raz som niekde čítal o pani Zuzane a o čísle 0900 612 353, kam sa dá zavolať, keď potrebujete v niečom poradiť a aj som volal. Samozrejme, nie kvôli Peťkovi, ale kvôli niečomu inému, s čím som si robil starosti. No nie len, že mi dobre veštica Zuzana poradila v probléme, ktorý som mal, ale povedala mi aj o tomto chlapcovi od susedov, ktorý mi vraj nedá spávať. Vyveštila mi, že zakrátko príde čas, kedy bude Peter potrebovať moju pomoc a nik iný mu pomôcť nedokáže. Vraj sa mi odmení tým, že mi už navždy dá svätý pokoj a dokonca mi bude pomáhať, keď sa z neho stane mladý muž. Tá druhá časť predpovede sa ešte nemohla splniť, pretože Peťko je ešte stále deväťročný, ale tá prvá časť sa naozaj vyplnila. Stalo sa to pred mesiacom. Bol krásny deň, jeden z prvých v tomto roku a Peťkovi rodičia išli do obchodu. Malý plakal, že nechce ísť s nimi, veď vraj idú len tu, v dedine a že nech ho nechajú hrať sa na záhrade samého. Mal tam postavenú trampolínu, ktorá mala ochrannú sieť a chlapčisko ich presviedčal, že sa mu nič stať nemôže, keď bude iba na nej skákať. A tak jeho rodičia odišli, zatiaľ čo ja som ostal bdelý a dával som pozor cez plot na chlapca, ktorý skákal na trampolíne. Skákal stále vyššie a vyššie a trampolína stonala pod jeho váhou. Odrazu som videl ako vyskočil, no nespadol nazad. Sieť okolo toho zariadenia bola postavená na kovových stĺpikoch a o jeden z nich sa Peťkovi zachytila mikina. Ostal visieť na sieti ako obesenec a hádam by bol aj kričal, keby ho bunda nezačala drhnúť. Mám artrózu, ale v tej chvíli som bežal k susedom ako dvadsaťročný. Peťko bol celý fialový, keď som dobehol a po lícach mu stekali slzy bolesti, no hlavne hanby. S vypätím všetkých síl som ho zvesil a on vbehol do domu. Ani nepoďakoval. Jeho rodičia sa nedozvedeli nič ani odo mňa, ani od neho, no jedno sa predsa len zmenilo. Peťko mi nikdy viac nerobil zle. Bez jediného slovka so mnou uzavrel prímerie a dúfam, že mu to vydrží až do dospelosti.

Vlado

Cena hovoru: 1,60 €/min.