Dcéra

Kristína je naše jediné dieťa, no veľa radostí sme z nej nemali, keď sa dostala do puberty. Už asi od dvanástich rokov sme s ňou mali veľké problémy, či už v škole alebo doma. Akoby sa nevedela vpratať do kože, stále len niečo vyvádzala.

Dokonca v štrnástich musela navštevovať psychológa kvôli nezvládnuteľnej agresii, ktorá sa v nej brala, nevedno odkiaľ. Doma sme mali kľud a s manželom sme si nažívali ako najlepší priatelia a zároveň milujúci sa partneri, ktorí si vo všetkom pomáhajú, no Kristína šikanovala deti v triede, posmievala sa slabším a tým, ktorí nemali v živote toľko, koľko ona, bola sebecká a neľútostná. Často som mala z nej len oči pre plač, no akokoľvek som sa snažila, len som sa od nej na míle vzďaľovala. V pätnástich si zafarbila svoje krásne blond vlasy na čierno a poprepichovala si uši na niekoľkokrát. Maľovala sa tak, že by ste sa jej zľakli za bieleho dňa, nie to ešte v noci v nejakej tmavej uličke. Vyznávala štýl EMO a aj keď sme o tomto nevedeli veľa, naše informácie stačili na to, aby sme sa o dcéru naozaj báli. Dokonca jej kvôli výtržnostiam v škole neraz hrozil diagnostický ústav, no ja som nechcela, aby v ňom skončila a našla si v takomto prostredí ďalších podarených kamarátov. Ani neviem, ako sme tú jej pubertu prežili, no dcéra z nej nevyrástla a jej chovanie bolo aj v sedemnástich také isté, ako roky pred tým. Keď nie horšie. Mesiac pred jej osemnástymi narodeninami som zatelefonovala pani Alisson na číslo 0900 612 353 po prvýkrát v živote. Stratu mojej dcérky, respektíve jej premenu v niekoho, koho som už dávno nepoznala, som v tej dobe už prakticky oplakala a zmierila som sa dokonca s tým, že Kristína nikdy nebude tým dievčaťom, ktoré som si ako matka vysnívala. Prekvapilo ma, keď mi však veštica Alisson povedala presný opak. Vraj ma v živote čaká veľká skúška, no odmenou mi bude návrat mojej stratenej dcéry. Niekam bude chcieť odísť a to už veľmi skoro. Za žiadnu cenu, aj keď sa mi veľmi bude žiadať, nemám ju od cesty odhovárať a nesmiem sa o ňu strachovať. Vraj sa vydá niekam, kde nájde samú seba, zistí, ako zle sa na svete vodí iným ľuďom a začne si vážiť to, čo má ona doma, čo má v nás a čo má v ľuďoch okolo seba, ktorým ubližovala. O mesiac na to mi dcéra oznámila, že cestuje na Cyprus so svojím frajerom, ktorého veľmi miluje a za nič na svete by ho neopustila. Mala som mesiac času na to, aby som sa s tým zmierila, no aj tak sa vo mne všetko búrilo, aby som ju od cesty odhovorila, alebo aby som ju zamkla doma a kľúč zahodila niekam do kanála. Boj sama so sebou som vyhrala a dokázala som len kľudne myknúť plecom a povedať dcére, že je to jej život. Zdalo sa mi už vtedy, že je z mojej reakcie riadne prekvapená, no nepovedala nič. Dcéru som videla až keď mala devätnásť a pol roka. No keby ma neoslovila, asi by som ju ani nespoznala. Vyše roka sa mi vôbec neozývala a odrazu bola tu. Blond vlasy jej svietili už z diaľky a namiesto čiernych handier, v ktorých chodila pred tým, mala na sebe nádherné letné šaty, zdôrazňujúce jej postavu, ktorá bola akási ženskejšia a plná sily a života, než ako som si ju pamätala pred tým. Moja dcéra vyzerala ako anjel. Doma mi neskôr opísala, aké to bolo pre ňu na Cypre ťažké. Nepísala mi zo strachu, pretože sa bála, že ihneď nasadnem do lietadla a prídem po ňu. Jej vydarený frajer ju opustil už niekoľko dní po tom, čo ju tam priviedol a nechal ju na ulici bez jediného groša, iba v tom, čo mala na sebe. Nebudem opisovať, akým peklom prešla, než sa dokázala sama postaviť na nohy, no hrdosť jej nedovolila žiadať nás o pomoc. Nakoniec to zvládla. Vďaka dobrým ľuďom, ktorými do vtedy pohŕdala a vďaka mocným ľuďom, ktorých do vtedy odmietla poslúchať. Tam na Cypre som stratila dcéru, ktorá mi spôsobila toľko sĺz, no tam na Cypre sa narodila znova moja Kristína, ktorú som porodila a ktorú som túžila znovu v živote nájsť. 

Katarína

Cena hovoru: 1,60 €/min.