Moja krstná mama pre mňa znamenala viac, ako pre iných ľudí znamenajú ich krstní rodičia. Bolo to tým, že ma ako malú vychovávala a to až do mojich pätnástich rokov. Nikto nevedel pochopiť prečo a najmenej asi ja.
Moji rodičia boli živí a zdraví, nemali problémy s peniazmi a ani s časom na moju výchovu. Jednoducho sa ma vzdali, keď som bola ešte malým dieťaťom. Ani krstná nechcela o nich hovoriť zle a tak nevravela vôbec. Nič mi však nechýbalo a roky môjho detstva s ňou boli tými najšťastnejšími. Vychovávala ma s láskou a nehou, akú si praje vo svojom živote každé dieťa. Keď som sa dostala na gymnázium a bola som samostatná natoľko, aby som krstnej mame začala jej opateru vracať tým, že na seba prevezmem nejaké povinnosti v domácnosti, jedného dňa prikvitla moja mama a bez slovka vysvetlenia ma vzala domov. Krstná ostala sama vo veľkom dome, ktorý už pomaly nezvládala upratovať, no hlavne nezvládala byť v tom dome bez spriaznenej duše, ktorá by jej bola útechou na staré kolená. Bola staršia ako moji rodičia, no iba tí sa len celé dni sťažovali, ako už nič bezo mňa nevládzu, a preto ma potrebujú doma. Mám staršieho brata a oni syna, ktorý sa mohol o nich starať, no toho sa v detstve nezbavili ako mňa, a tak ho mali možnosť vychovať k obrazu svojmu. Dospel a vyrástol z neho povaľač bez školy aj bez práce, ktorý svojim rodičom robil iba hanbu. A tak som prevzala starosti o domácnosť aj doma. No tento dom sa nikdy pre mňa nestal domovom. Bola som u nich skoro dva roky. Musela som opustiť školu a začať pracovať, aby sme mali na účty, pretože moji rodičia všetko, čo mali, dávali bratovi na jeho dlhy. S krstnou mamou som bola stále v kontakte a zdalo sa, že je v poriadku, aj keď jej bolo predsa len trochu smutno. Mne za ňou srdce pukalo, no nikdy som jej to nedala najavo, pretože som sa bála, že bude smutná. Povedala som jej, že som u rodičov šťastná a nič mi nechýba. Raz, keď všetci šli preč z domu, oddychovala som a len tak som leňošila v obývačke, keď mi oči padli na nejaký časopis, kde bol článok o pani Veronike. Jej tvár ma zaujala, lebo jej oči boli také isté, ako oči mojej krstnej. Rozhodla som sa, že jej zatelefonujem na číslo 0900 612 353. Možno mi povie do budúcnosti niečo povzbudzujúce. Veštica Veronika bola veľmi milá, no to nebolo na nej to najzaujímavejšie. Rozprávala sa so mnou, akoby ma už dlho poznala a vedela o mne veci, ktoré nemala odkiaľ vedieť. Povedala mi, že som nevyrastala u rodičov a dokonca mi povedala aj dôvod. Vraj o tom neviem, ale nie som otcova dcéra. Som minulosť, na ktorú by naši najradšej zabudli, no chcú ma doma, pretože im môžem pomáhať s peniazmi. Nemám sa báť vravieť krstnej mame pravdu. Potrebuje ju počuť a ak jej ju nepoviem, budem to naveky ľutovať. Ešte v ten deň som zavolala krstnej mame. Mojej ozajstnej mame, ktorá sa o mňa s láskou starala a nedopustila, aby som bola nešťastná, keď som bola dieťa a nedopustila, aby som bola nešťastná teraz. Prišla na druhý deň po mňa a bola z toho riadna mela. Neviem, akú páku mala na mojich rodičov, no keď ma nechceli pustiť, len im pohrozila, že ak ma nedajú, nebude už nikdy mlčať o ich minulosti. Zmäkli ako bábovky a bez slov ma pustili domov. Do môjho naozajstného domova. Školu som dokončila a tento september som prijatá na vysokú. A moja krstná? Je šťastná, že má dôvod byť na mňa hrdá.
Júlia
Cena hovoru: 1,60 €/min.
