V našej rodine sa stalo niečo veľmi kuriózne a vtipné zároveň. Môj príbeh nie je nijako šokujúci a dramatický ako tie, ktoré vám sem väčšinou ľudia píšu, no aj tak je pre nás dôležitý a chcela by som sa oň podeliť.
Vlastne jediné, v čom je tento príbeh zvláštny, je to, že ma o ňom informovala pani Eva ešte skôr, ako sa odohral, keď som sa s ňou rozprávala po telefóne. Zvyknem jej zavolať na číslo 0900 612 353 a radiť sa s ňou o rôznych veciach a veštica Eva mi neraz pomohla v otázkach ohľadom práce a rodiny. Raz, ani neviem prečo, v našom rozhovore prišiel rad na zvieratá. Pani Eva mi povedala, že vie o mne, že som veľkou milovníčkou zvierat. S úsmevom som jej to potvrdila. Mám doma dvoch psov, basetov, a sú to miláčikovia celej rodiny. Stále sa tvária, ako keby ich celý svet nudil a sú to odborníci v tom, ako sa vyhnúť činnosti, ktorá im nie je po srsti. Zanietene som veštici Eve o nich rozprávala a ona mi na to odpovedala, že v najbližšej dobe nám do rodiny pribudne zvieratko. Vraj toto zvieratko už naučí mojich lenivých psov, aby sa trochu hýbali, no okrem toho mi pripraví dve neuveriteľné prekvapenia. A mala naozaj pravdu. Jedného dňa sme za dverami nášho domu našli mačiatko. Bol november a mačiatko bolo úplne uzimené a vyzeralo, že neprežije ani pár hodín. Nemohlo mať viac ako dva týždne, nedokázalo chodiť, a tak pre nás ostalo záhadou, ako sa dostalo k našim dverám. Ujali sme sa ho, aj keď mojim psom sa to spočiatku veľmi nepáčilo. Obchádzali ho ako nejaký kus páchnuceho odpadu a žiarlivo dobiedzali, aby som ich hladkala práve vo chvíli, keď som nešťastné mačiatko kŕmila sunarom z fľaštičky na nosné kvapky. Veterinár mi povedal, že je to mačička a tak sme ju začali volať Saška. Saška sa neuveriteľne rýchlo dostala z problémov a rástla rýchlosťou svetla. Už to nebolo malé ustráchané mača, ale šelma, ktorá si mojich psov omotala okolo labky. Číhala na nich za rohom a napádala ich s neuveriteľnou presnosťou a schopnosťou vtiahnuť ich do hry. Z mojich lenivých grófov sa stali lietajúce gule, ktoré sa preháňali po dvore. Prekvapenie prišlo, keď Saške “čosi” začalo rásť v určitých partiách tela. Až vo veku, keď mala Saška skoro rok, sme pochopili, že naša mačka je vlastne kocúrik. Mojim deťom bolo ľúto, že naša mačka nikdy nebude mať “detičky”, no ja som si v duchu gratulovala. Opäť prišla zima a kocúr Sašo sa nám postaral o ďalšie prekvapenie. Na Nový rok doniesol domov niečo, čo bolo len o kúsok väčšie ako myš, ktorú občas chytil. Malé mačiatko. Uzimené a polomŕtve. Opäť sa moja starostlivosť oplatila a mačiatko sa uzdravilo. A tak máme už dvoch kocúrov. Otca a synčeka, ktorý sa vzal zrejme z tej istej krajiny zázrakov ako jeho otec, ktorý je zároveň aj jeho starostlivou mamou. Teraz mám len jediný problém. Mojim deťom po Saškových prekvapeniach nie je úplne jasné, ako sa rozmnožujú mačky. A nie je to jasné už ani mne. Asi sa opýtam pani Evy. Veď len ona sa tuším vyzná v otázkach, ktoré nikto iný nedokáže zodpovedať…
Patrícia
Cena hovoru: 1,60 €/min.
