Neveriaci Tomáš

Vydávala som sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi veľmi mladá, no na rozdiel od väčšiny veľmi skoro uzavretých manželstiev, to naše bolo od začiatku šťastné..... Zuzana

Spoločne s manželom sme postavili dom a vychovali tri deti. Manžel sa hneď po vojne zamestnal ako stavebný robotník a pracoval ako drak, aby uživil rozrastajúcu sa rodinu. Ja som prechádzala z materskej na ďalšiu materskú. No on si svoju rodinu dobre zastal, pretože nielen že sme prežili so všetkým, čo sme potrebovali, ale aj navyše nám pri troške skromnosti ostávalo pre deti na štúdium. Bolo to pred mesiacom, čo som volala pani Andrei, aby mi len tak pre potešenie, vyveštila budúcnosť. Som rada, že som tento malý pokus urobila, pretože si myslím, že pani Andrea zachránila môjho manžela. Povedala mi, že mu hrozí veľmi vážna nehoda na stavbe, ktorú robí ako fušku neďaleko nášho domu. Utekala som tam a zastihla som manžela, ako práve odomyká bránu toho domu. Vravela som mu, aby tam nešiel a povedala som mu o veštbe pani Andrei. Zatiaľ, čo on sa iba smial a snažil sa ma upokojiť, ja som ho možno až hystericky odmietala vpustiť do domu. Kým sme sa takto dohadovali, pribehol k nám majiteľ domu. Bol nesmierne rád, že manžel ešte nevošiel. Vraj mu prerábajú aj elektro-rozvody a staré, ale zatiaľ činné káble visia len tak zo stien. Úplne zabudol, že dom nebude prázdny a s holými káblami celý pod prúdom, bude ako mínové pole pre murára, ktorý sa bude dotýkať miest, kde trčia takéto káble. S manželom sme sa ešte dlho dohadovali, či toto všetko bola len súhra náhod, alebo skutočne splnená veštba. Isté však je, že v ten deň som si viac ako kedykoľvek pred tým uvedomila, ako ľúbim tohto pracovitého, dobráckeho, aj keď niekedy neohrozeného a neveriaceho Tomáša. Pocítila som blízkosť toho, že tu nemusí byť so mnou večne, a tak ho namiesto večnej roboty teraz hýčkam a opatrujem ako oko v hlave.

Zuzana