O svojom zážitku vám píšem na žiadosť môjho otca, ktorý tento rok oslávi svoje osemdesiate narodeniny......Róbert
O svojom zážitku vám píšem na žiadosť môjho otca, ktorý tento rok oslávi svoje osemdesiate narodeniny. Ja mám už päťdesiat osem rokov a rovnako ako on, aj ja sa teším skvelému zdraviu, aj keď ako dieťa som mal veru dušičku na pokraji onoho sveta. Nepamätám si to, lebo som mal vtedy len necelých päť rokov, no otec mi rozprával o hrôze, ktorú aj s mamou zažívali. Dostal som zápal uzlín a hrdlo mi opuchlo ako melón. Keď ma moji rodičia ukladali spať, nemal som ešte problémy s dýchaním, len ma trápila teplota a kašeľ. Mysleli si, že ide o nejakú chrípku a tak sa zbytočne neznepokojovali. No asi tak o pol noci sa zobudili na to, že náš pes, obrovský čierny vlčiak Zoro hrozne šteká na dvore. V tej dobe sa u nás v dedine dosť kradlo, pretože všetkého bolo akosi málo. Ľudia trpeli núdzou a kvôli tomu aj nejeden slušný človek bol schopný zúfalého činu. A tak sa rodičia chceli hneď pozrieť na dvor, či nám niekto nevykradol kurník, alebo neodviedol kozu. No len čo otvorili dvere, Zoro sa vrútil do vnútra a dožadoval sa ísť do izby kde som spal. Doslova udieral do dverí a len čo sa mu ich podarilo rozraziť, dobehol k mojej posteli a upozornil hlasným štekaním rodičov, že niečo so mnou nie je v poriadku. V tej dobe nemal v našej dedine auto nikto a telefón bol len u starostu a na pošte. A tak otec zobudil pol dediny kým zohnal odvoz do nemocnice. Prežil som to len tak- tak, no keby nebolo nášho psa, teraz by som vám toto nemohol písať. Vraciam sa k tomu kvôli tomu, že päťdesiattri rokov po tejto udalosti sa mne a môjmu otcovi stalo niečo podobné a nechce sa mi veriť, že ide len o zhodu náhod. Pes o ktorom som písal sa dožil neuveriteľných osemnásť rokov a vyrastal prakticky spolu so mnou. Až keď som odišiel po vysokej škole na vojnu, zahynul, paradoxne pod kolesami jedného z prvých áut, ktoré sa v tom čase začali preháňať po našom kraji. No verím tomu, že ma sprevádzala jeho ochranárska povaha aj ďalej, po skončení jeho života. Táto nová čudná udalosť sa stala minulý rok po tom, čo som sa jedného dňa rozhodol, že vyskúšam zatelefonovať pani Olívii. Už dlho ma táto možnosť lákala keď som čítaval o rôznych osudoch ľudí, ktorým pomohla pani Olívia. Chcel som jej vyrozprávať svoj príbeh o Zorovi a bol som zvedavý, čo na to povie žena, ktorá sa s nadprirodzenými javmi stretáva takpovediac každý deň. Pani Olívia je veľmi príjemná žena a hneď pri prvom telefonáte som sa cítil, akoby som ju poznal už veľmi dlhý čas. Ale to čo mi povedala ma donútilo k tomu, aby som pochyboval o svojom aj jej zdravom rozume. Vraj ten, ktorý ma zachránil vtedy, zachráni ma aj po druhý raz. Prešiel asi mesiac od nášho telefonátu keď mi odrazu prišlo veľmi zle. Ani som len netušil že mám v žalúdku vred. Nevoľnosti som pripisoval veku a nechuť do jedla, či pálenie záhy nesprávnej životospráve. No keď ma bolesť zobudila uprostred noci, bolo už neskoro rozmýšľať. Nedokázal som sa ani len doplaziť k telefónu. A nebolo nakoniec ani treba. V tej chvíli kedy som už myslel na najhoršie som počul, ako zaštrngotali kľúče v zámke. Môj otec zalarmoval záchranku, pretože vraj uprostred noci videl veľkého čierneho psa, ako mu šteká pod oknom a keď sa vydal za ním, pes ho doviedol až k môjmu bytu. Záchranári mu nechceli veriť, no on ich presvedčil, že je so mnou veľmi zle. O čiernom, pol storočia mŕtvom psovi, veštkyni a zázračnej telefónnej linke však pred nimi pomlčal.
Róbert
