Vinohrad

Kým môj otec zomrel, často mi vravieval, aby som sa nevzdal toho, čo nás nielen živí, ale aj napĺňa šťastím z dobre urobenej práce. Sme stará vinohradnícka rodina a otec mal na mysli naše vinohrady, keď to vravieval. Trávil v nich väčšinu svojho života, no ja som mal často pocit, že sa touto kamenistou cestičkou vydať nechcem.

Koľko som sa len napomáhal na tých nekonečných riadkoch hrozna, kým moji kamaráti sa hrali niekde na ihrisku. Pripadalo mi nefér, že kým iní rodičia pracujú niekde v kancelárii, naši sa išli pretrhnúť na vinohrade, z ktorého sme vždy ledva vyžili. Po otcovej smrti som chcel vinohrad predať. Mal som už v tom čase vlastné deti a nechcel som, aby mali rovnaké detstvo plné práce ako ja, a na to, aby som si najal robotníkov jednoducho neostávalo dosť peňazí. V tom čase bola moja žena tehotná a napadlo ju, že zatelefonuje na číslo 0900 612 353 pani Darji. Bola zvedavá, či dieťatko, ktoré sa jej narodí, bude chlapec alebo dievča. Na ultrazvuku to ešte vidno nebolo a tak sa rozhodla, dať si pohlavie dieťaťa predpovedať. Pani Darja jej povedala, že to bude chlapec a bude celý po mojom otcovi. Vraj by sme pre neho mali zanechať majetok tak, ako ho môj otec zanechal nám a nie ho predávať. Čudovali sme sa, ako veštica Darja mohla vedieť o našom rozhodnutí pozemky ponúknuť na predaj. Povedala nám ešte, že ak kúpim dokonca nejakú pôdu navyše, nikdy to neoľutujem. Bolo ťažké rozhodnúť sa a ešte ťažšie tak urobiť, ale poslúchol som, aj keď som vedel, koľko toho riskujem. Prešlo tri štvrte roka, kým som sa uistil, že poslúchnuť vešticu Darju bola naozaj tá najlepšia vec, akú som mohol spraviť. Vraj sa to podarí len raz za dlhé roky, ale v tú jeseň sme mali asi najväčšiu úrodu, akú v tomto kraji zažili a hrozno dozrelo do takých chutí, o akých sa mi predtým ani len nesnívalo. Naše víno získalo toľko cien, koľko sa len dalo a odbyt bol priam zázračne veľký. Mohli sme nakúpiť nejaké stroje, zaplatiť ľudí a dokonca dokúpiť zem, pretože aj ďalší rok sa tento zázrak zopakoval. Dnes sme spokojní a bohatí ľudia. Stále sa lopotím, aj keď tentokrát v kancelárii. Na prácu vo vinohrade mám svojich zamestnancov a môj syn si už teraz pyšne vykračuje so mnou medzi nekonečnými riadkami hrozna, ktoré raz budú jeho. Teraz už viem, ako to myslel môj otec, keď mi stále hovorieval, že tento kus zeme je jediná vec, ktorej sa nemôžeme vzdať, pretože tak, ako nám patrí, my patríme jej. 

Tibor

Cena hovoru: 1,60 €/min.