Nikdy by som nebola verila, že by mohlo fungovať niečo ako vykladanie osudu. No uverila som aspoň tomu, že by som to mala vyskúšať.....Júlia
Nikdy by som nebola verila, že by mohlo fungovať niečo ako vykladanie osudu. No uverila som aspoň tomu, že by som to mala vyskúšať, ako mi radila jedna moja kamarátka, a tak som jedného dňa zavolala pani Anastázii. Už po prvých vetách nášho rozhovoru som vedela, že predsa len niečo na tom bude. Vedela, že som veľmi zamilovaná, no zároveň veľmi opustená žena, pretože môj priateľ žije v Londýne. Pani Anastázia mi o ňom povedala veľmi veľa, no zároveň ma aj varovala. Vraj náš vzťah v najbližšej dobe prejde jednou veľmi vážnou skúškou a o tom, či v nej môj priateľ obstojí, alebo nie vraj rozhodnem práve ja. Vraj, ak sa budem cítiť osamelo, mala by som o tom priateľovi dať vedieť a nemala by som prehovárať samú seba, že takto je to v poriadku. Pripomenula mi, ako veľmi ho mám rada a ja som odrazu mala pocit, že toto všetko mu musím povedať. Aj keď sme mali dohodu, že mu zbytočne nebudem volať, aby sme nemali veľké telefónne účty, v ten večer som mu na radu pani Anastázie zavolala. Povedala som mu všetko, čo cítim. Ako veľmi mi chýba. Porozprávala som mu o tom, aké dlhé sú moje večery bez neho a ako veľmi túžim byť s ním. žiť s ním a zdieľať spoločne s ním moje malé starosti a radosti. Vyznala som mu lásku silnejšie a kvetnatejšie ako keď sme spolu len začínali a to ho priviedlo k tomu, že už o pár dní stál na prahu našich dverí. Upustil od práce v Londýne a ostal so mnou, no trvalo pol roka než sa mi priznal aj s tým, prečo sa tak rýchlo vrátil. V ten večer, keď som mu volala, bol dohodnutý na schôdzke s inou ženou. Vraj nevie prečo, ale dohnala ho k tomu jeho večná osamelosť. Ak by som mu ten večer nezavolala, možno by to urobil a možno nie, no isté je, že mne by bolo ľúto každého nevysloveného slova, ktoré som mu mala povedať už dávno pred tým, ako začal byť aj so mnou v skutočnosti sám.
Júlia
