Bol presne rok po Karolovej smrti, zomrel na srdcový infarkt na služobnej ceste, ďaleko od domova a svojich blízkych...
Ležala som na posteli a plakala. Rozviedli sme sa niekoľko rokov predtým, ale trápil ma pocit viny, pretože jeho problémy so srdcom začali presne v tom čase, keď som ho kvôli inému mužovi opustila. Veľmi dobre som si uvedomovala, že som mu tým spôsobila veľa stresu a dlho sa s tým nevedel zmieriť. Trápilo ma to až natoľko, že som dlhú dobu žila vo veľkom psychickom napätí a sužovali ma depresie. Rozhodla som sa, ako to urobím. Všetko som si starostlivo naplánovala, presný dátum, čas miesto aj spôsob. Svoj život som chcela ukončiť liekmi na spanie a upokojenie, ktoré mi predpísal lekár po Karolovej smrti. Pár mesiacov som si ich len vyzdvihla v lekárni, ale nejedla ich. Pred určeným dátumom som napísala niekoľko listov, jeden priateľke, jeden nevlastnej dcére a môjmu bratovi. Písala som v nich, aby mi odpustili moje rozhodnutie, že som to považovala za jediné možné riešenie. Sadla som si za stôl, pripravila lieky, fľašu alkoholu, dokonca som si z môjho mobilu vybrala SIM-kartu a vyhodila ju z okna, pre prípad, žeby som sa nedajbože prebrala a chcela volať záchranku. Listy som uložila na stôl vedľa seba, plakala som pritom a vzlykala, keď som zrazu zreteľne počula Karolov hlas: “Ale dievča moje, toto sa nerobí, počkaj, neprišiel ešte tvoj čas, všetko bude v poriadku.” Potom mi povedal, že ma miluje. Okamžite som vyskočila, zažala všetky svetlá, roztrhala rozlúčkové listy a v tom istom momente zrušila všetky moje plány na samovraždu. Pravdou je, že mi ešte pár mesiacov trvalo, kým som vyhľadala odbornú pomoc a myšlienky na ukončenie života ma z času na čas prenasledovali, všetko som však prekonala. Dnes sa vždy pousmejem nad tým, keď si spomeniem, kto mi v tom momente zachránil život.
Čitateľka Katarína
