Bola streda, krásne letné slnečné predpoludnie. Vybrala som sa s mojou dcérkou na prechádzku, no v kočiariku mi zaspala skôr, ako som očakávala. Tak som len zazvonila u susedky, že si u nich posedíme na záhrade a trošku poklebetíme...
Prebrali sme pri kávičke všetky tie “babské reči”, dcérka sa nebudila, tak mi suseda navrhla, že si čas skrátime výkladom kariet. Povedala: “Katka, poď, už sme dlho nečarovali” a už mi karty podávala do rúk. Pomiešala som ich, ani som nad ničím konkrétnym nerozmýšľala. Ema pomaly rozložila mnou vybrané karty, čo to o nich porozprávala, vzala ďalšie dve do rúk a zmeravela. Jej pohľad bol ľadový a plný strachu. “Ema, čo tam vidíš, povedz?!“ Zakrútila hlavou a len odvrkla: “Katka, vieš že určité veci netreba zbytočne rozoberať!“ Hneď som vedela, že sa to týka mojej mamy. Bola už dlhší čas v nemocnici a jej stav sa nezlepšoval, skôr naopak. Choroba jej spôsobovala veľké bolesti a utrpenie, asi preto ma napadla zvláštna myšlienka: “...smrť by bola pre ňu vykúpením...“ Už si ju sama želala. Nechcela som uveriť, čo za hlúposti sa mi motajú v hlave, nevedela som si ani len predstaviť život bez nej, veď mám len 31 rokov. Ja svoju mamu potrebujem… Bez toho, aby som niečo z toho nahlas vyslovila, Ema sa na mňa pozrela a mala slzy v očiach: “Áno, týka sa to tvojej mamy...“ Vo štvrtok ráno som šla do nemocnice, triasli sa mi kolená z predstavy, čo ma tam čaká. Vošla som do izby, mamina sedela na posteli, usmievala sa a ja som neverila vlastným očiam, očividne sa jej polepšilo, dokonca sa namaľovala, to už neurobila mesiace. Rozplakala som sa od šťastia a silno ju objala. Prerozprávali sme spolu celé poobedie. Večer som po dlhom čase spokojne zaspávala a verila, že najhoršie máme za sebou. V piatok ráno mi zazvonil telefón, volali z nemocnice. Moja drahá mamina skonala tíško v spánku.
Veľmi mi chýba, myslím na ňu každý, každučičký deň. Vlastne, každý deň sa na ňu pozerám a usmievam sa - moja malá dcérka sa totiž každým dňom na moju maminu čoraz viac podobá.
Čitateľka Katarína
