Ak ešte nie je čas, aby sme boli v nebi, zdá sa, že sa o tom nedá s nikým vyjednávať.
Bol obyčajný večer, úplne všedný, ničím sa nelíšil od tých predchádzajúcich. Robila som to, čo obyčajne, osprchovala sa, prečítala pár stránok v rozčítanej knihe a išla som si ľahnúť. Neviem, či sa sen začal hneď ako som zaspala, ale šla som cez ten jasný tunel za svetlom presne tak, ako sa o tom zvykne rozprávať v spojitosti s klinickou smrťou. Zdal sa nesmierne dlhý, akoby bez konca. Keď som však nakoniec prišla na miesto, kde bolo svetlo najjasnejšie, v jeho žiare stál môj mladší brat, ktorý zomrel pred 30- timi rokmi a ja som sa cítila za jeho smrť tak trochu zodpovedná. Keď sa mu stala smrteľná nehoda, mala som ho na starosti ja, lebo rodičia neboli doma. Oni mi to nikdy nedávali za vinu, ja som sa však s tým zmieriť nevedela. V tom som vedľa brata zbadala aj mamu a otca. Aj tí už boli pár rokov po smrti. Všetci traja sa na mňa usmievali. Povedala som im, že som prišla preto, aby som tu s nimi už mohla zostať. Otec mi vtedy povedal, že ešte neprišiel môj čas. Mám predsa doma dve deti, ktoré ma tam čakajú. Nechcela som odísť, ale zrazu sa tunel aj s mojimi blízkymi začal strácať. Bola som šťastná, že som mohla s nimi chvíľku pobudnúť. Ďalšiu noc som cielene zaspávala s tým, že ten istý zážitok chcem presnívať opäť, už sa mi to ale nikdy nepodarilo.
Čitateľka Helga
