Ani nie pred mesiacom sa mi prisnil zvláštny sen. Ráno sme s manželom odchádzali do práce. Ako vždy, nastúpili sme do auta a čakali,kým sa otvorí brána.
Pomaly sme vychádzali z dvora, keď som zazrela, ako zo susedovej bránky vychádza smrtka. Vypadala presne tak, ako v mnohých filmoch, či rozprávkach - kostlivec v tmavom plášti s kapucňou na chrbte niesol kosu. Vypleštila som oči, zdalo sa mi to neskutočné. Manžela som hneď popohnala slovami, nech zacúva späť do dvora. K nášmu domu vedie totižto len úzka ulička a ja som mala pocit, že kostlivec nás neobíde. “Čo keď nás vezme so sebou?” Presne v tom momente, ako som vetu dopovedala, kostlivec zdvihol sklonenú hlavu, usmial sa na nás a kývol rukou, obaja sme pochopili, že kľudne môžeme okolo neho prejsť, že náš čas ešte nenastal. Ráno som sa zobudila s úsmevom na perách. Celý môj sen mi pripadal ako smiešna groteska. Rodine som ho vyrozprávala hneď pri raňajkách a aj zbytok mojej rodiny sa na tejto príhode pobavil. Nemala som zlý pocit. Nikdy sa mi moje sny nevyplnili, náš sused sa tešil skvelému zdraviu, takže nebolo ani nad čím viac rozmýšľať. Ani nie za týždeň sme však šli na pohreb. Náš sused skonal v spánku. Odvtedy si sny radšej pamätať nechcem, mám pred nimi rešpekt, podobne ako pred smrťou samotnou. Hoci sa v tom mojom sne na mňa milo usmiala.
Čitateľka Romana
