Od malička sa o mňa starala viac moja babka, než rodičia. Keď som bola školáčka, rozbiehali rodinnú firmu a doma sme si ich užili naozaj veľmi málo. Babka bola na dôchodku a vždy sa snažila zastúpiť ich neprítomnosť.
Vytvorilo sa medzi nami silné puto a vždy som jej hovorila, že sa teším, keď bude babkou aj mojim deťom, lebo je najlepšia babka na svete. Čas je však neúprosný a ona zomrela ešte skôr, než som sa stihla vydať a mať deti. Keď sa mi narodil synček, často som na babku myslela. Jedno popoludnie som kŕmila nášho malého, keď som zrazu zacítila vôňu babkinej voňavky. Tú vôňu som necítila na nikom už pár rokov, vlastne ani neviem, aký mala názov, možno sa už ani nevyrába. V ten deň som ju ale cítila, akoby babka stála vedľa mňa tak ako kedysi. Môj synček prestal piť a doširoka otvoril očká, pozeral smerom, odkiaľ sa vinula babkina vôňa. Celé to trvalo niekoľko desiatok minút, a tak ako nečakane sa vôňa objavila, zrazu zmizla. Som dodnes presvedčená, že sa bola babka pozrieť na svojho pravnúčika. Nič mi nepovedala, ani ja jej, len som sa pristihla pri tom, ako sa doširoka usmievam. Babka, ďakujem za krásne detstvo, aj za túto milú, nečakanú “voňavú spomienku”.
Čitateľka Nina