Mala som krásnych sedemnásť rokov a začala som sa priateliť s chalanom, ktorý bol veľmi dobrý plavec. Lichotilo mi, že si vybral práve mňa, hoci toľko dievčat túžilo po ňom a mnohé z nich by boli dali za jeho lásku čokoľvek.
Chodila som s ním na stretnutia, lenže lásku som necítila. Náš románik s neopätovanou láskou trval takmer dva roky. Ukončila ho tragická udalosť, Marián sa utopil na priehrade. Mnohí to nechápali, profesionálny plavec sa predsa nemôže utopiť! Jeho rodičia ma požiadali, aby som v deň pohrebu niesla za jeho truhlou svadobné pierko ako jeho nevesta, lebo vraj cítil ku mne ozajstnú lásku. Dnes sa za to hanbím, ale taká je pravda, že som na jeho pohrebe nevyronila ani slzu. Zakrývala som si tvár, aby ma druhí neodsúdili, že nesmútim a takto som pretrpela v pretvárke celý obrad. Prešli ďalšie dva roky, čas úplne vymazal spomienku na Mariána a ja som sa šialene zaľúbila. Môj najdrahší síce rád popíjal, ale to mi nevadilo. Dúfala som, že z lásky ku mne sa dokáže zbaviť tohto zlozvyku. Potom som otehotnela a musela som sa vydávať. Vlastne nemusela, ale bola som najšťastnejší tvor na svete, keď mi to môj vyvolený navrhol. Noc pred svadbou sa mi sníval sen, ktorý bol obrazom môjho budúceho života, ale vtedy som to ešte nevedela. Do bytu vošiel strašne opitý mŕtvy Marián, vulgárne mi nadával, udieral ma surovo do tváre, páchol pivom a alkoholom. Keď som sa mu lepšie prizrela, zistila som, že som sa mýlila, tvár opilca patrila môjmu budúcemu manželovi. Mala som zo sna nepríjemný pocit, ale zahodila som to za hlavu, veď som mala pred sebou najkrajší deň svojho života! Áno, môj svadobný deň bol najkrajší, lebo potom nasledovalo peklo. Žila som presne tak, ako mi to Marián ukázal vo sne - hádky,bitky, alkohol. Celý svoj život som mala pocit, že ma Boh trestá za neopätovanú lásku. Ťažko sa žije s týmto pocitom…
Čitateľka Hanka
