Každému z nás sa už určite stalo, že sme svojho partnera urazili, alebo sme sa ho niečím dotkli. Ak sa vnoríme do tejto problematiky ešte hlbšie, v kútiku duše si musíme priznať, že je to dosť často, kedy ublížime svojmu milovanému, hoci len nekalou myšlienkou o ňom, či hanlivou poznámkou pred priateľmi, či neuváženým konaním.
Máme už 7. kapitolu a o vzťahoch sa tak veľa píše… Zaberajú nám obrazne povedané „300 percent“ nášho času, ak sme však už nerezignovali a radšej vložili svoju energiu do kariéry či niekam inam. To by ste však nečítali tieto riadky… Do duše iného človeka nevidíme. Hodnotíme naše vzťahy väčšinou podľa subjektívneho názoru, i keď sa budeme dušovať, že to tak nie je. Urazíme partnera, či mu ublížime, a to vedome či nevedome. Je v tom rozdiel, ale ak nebudeme spolu otvorene komunikovať, ako sa dozvieme, že sme sa niekoho dotkli? Môžeme si myslieť, že je všetko v poriadku, a pritom to v našej polovičke vrie. Časovaná bomba vybuchne akurát vtedy, keď to najmenej čakáme.
Partneri by mali byť rovnocenní, hovoria už o tom samé názvy: polovička, ak chcete: duálna duša, Adam a Eva, alebo muž a jeho ezer kenegdo, čiže muž a tá, ktorá ostane s ním… Rovnocennosť je spravodlivá, myslím tým hodnotu človeka ako bytosti v partnerstve. Nemýľme si ju s prílišnou emancipáciou žien, ktorá vyústila do hnutia proti mužom, čiže feminizmu.
Ak v partnerstve jeden len berie a ten druhý len dáva, nastane po určitej dobe oslabenie vzťahu. Pohár trpezlivosti určite pretečie, a to skôr či neskôr.
Vezmime si modelovú situáciu. Žena miluje svojho muža. Myslí si, že stále je čo vylepšovať, preto berie aj kritiku od partnera s pokorou a láskou. Muž je najprv nadšený, ale postupne mu jeho žena ide na nervy tým, že mu veľa dovolí. Nie je tu spätná väzba, ktorú možno aj čaká. Ak sa žena nespamätá, môže sa stať z muža tyran, ktorý bude hľadať stále nejakú chybu na svojej partnerke. Partnerka vidí nedostatky svojho muža, ale nechce ho stratiť, tak je radšej ticho. Raz to partner poriadne „prepískne“, vtedy buď vzťah končí, alebo nastane u oboch osvietenie. Žena sa naučí povedať si svoj názor a muž ho dokáže prijať. Kto bol prijímateľ a kto darca? Muž si myslel, že žene dáva veľa, lebo ju vylepšuje (vychováva na svoj obraz, zo začiatku to iste nemyslí zle...). Žena je kvázi prijímateľkou, verí mužovi, že jej chce dobre, ale postupne začne pochybovať, hlavne ak sa jeho príkazy a kritika začnú biť so zdravým rozumom.
Kto však urobil chybu? Obaja. Nedodržali rovnováhu vo vzťahu.
Čakali ste možno, že napíšem, že chybu urobil len muž. Nie, žena mu mala dať najavo, že to s kritikou a výchovou preháňa. Pokojným hlasom a pádnymi argumentami. V najhoršom prípade aj tým zvýšeným hlasom, len netreba dusiť v sebe krivdu, ktorú pociťujeme. Tieto veci sa stávajú často. Niekedy je týraný aj muž. Chce mať pokoj, tak robí presne to, čo chce jeho polovička.
Ženy svojho partnera často trestajú odmietaním sexu, a pritom možno chýba len veľmi málo, aby sa nedorozumenia vyjasnili.
Človek, ktorý ľúbi, všetko dáva z lásky. Nečaká a nepočíta, koľko toho dal. Ak však dáva nekonečne dlho len jeden z partnerov, postupne sa zdroj, z ktorého ide jeho energia, vyčerpá.
Pri vzájomnej výmene dávania a brania, vznikne medzi partnermi pevné puto. Je to jedno, či sú to fyzické dary, pohladkanie alebo psychická podpora. Napríklad partnerka vie utešiť a svojim spôsobom odbremeniť muža po práci od jeho stresov, vie ho pozorne vypočuť. On možno nemá ten dar byť pozorným poslucháčom, ale zato jej to vynahradí inak, napr. vysvetlí jej testy z autoškoly, prípadne jej v garáži ukáže, akú úlohu má spojka… Jeden aj druhý partner sú si tak navzájom užitoční.
Muž má ostať mužom a žena ženou, ale prijímanie a dávanie by malo byť v rovnováhe.
Ak dávame čokoľvek partnerovi, potrebujeme aj spätnú väzbu, ocenenie. Možno práve to chýba aj vo vašom vzťahu. Minule som počula jednu známu, ktorá povedala o sebe, že sa cíti v manželstve ako neživá vec, niečo ako skriňa. Pritom by možno stačilo, aby „zavŕzgala“ a povedala to žartom svojmu partnerovi a nie mne. Ktovie ako sa cíti on… Často ide len o obojstrannú tvrdohlavosť a pýchu, či nechuť urobiť prvý láskavý krok k partnerovi.
Medzi mužom a ženou má vládnuť láska. Treba sa však prakticky rozhodnúť, na ktorom poli bude vládnuť muž a na ktorom žena. Žena vládne spravidla v kuchyni, viac varí a muž napríklad nakupuje, alebo sa učí s deťmi. Žena je na materskej dovolenke a muž pracuje. V dnešnej dobe je to občas aj naopak. Všetko záleží od dohody. Vláda alebo moc vo vzťahu nie je pevne daná. Ak sú deti malé, žena nezarába, peniazmi bude vládnuť asi muž. Neskoršie sa o túto moc bude treba podeliť. Netreba nasilu dodržiavať „my všetko rozhodujeme len spolu“, ako tvrdia niektorí ľudia. Je to ilúzia. Klobúk dolu, ak sa to niekomu darí mnoho rokov a je na oboch stranách naozajstná spokojnosť. Veď napr. oprava auta je mužskou záležitosťou a kúpa šiat na prvé sv. prijímanie pre dcérku viac ženskou úlohou, atď.
Človek je však samostatná bytosť a má mať i svoje malé súkromie. Vzťah má mať svoje MY a JA. Nechajte si teda svoju malú autonómiu, a pritom buďte spolu aj v tom nádhernom spojení nazývanom partnerstvo.
Spracované veľmi voľne podľa knihy Hansa Jellouscheka - Desatoro trvalej lásky
