V prvej časti o partnerských vzťahoch som napísala prekrásnu vetu: „Partnerské vzťahy sú ako krištáľové sklo, ako prenádherné kvety. Potrebujú neustálu starostlivosť a opateru. Čím viac lásky do nich vložíme, tým viac ovocia sa nám urodí.“ A práve tu by som znova začala.
Do partnerských vzťahov v prvom rade patrí partnerská láska. Partnerská láska - ako to krásne znie v ušiach. Zrodila sa, nevieme kedy a nevieme kde, ale vieme, že ju cítime snáď v celom tele, naša myseľ funguje len čiastočne, lebo jej máme plnú hlavu. Láska stále viac a viac rastie a postupom času stále silnie. Hovorím tu o čistej láske a čistých vzájomných citoch, ktoré potrebuje každý z nás. Kto toto v živote nezažil, nevie, o čom píšem a je ukrátený o čosi neuveriteľne nádherné.
Skoro všetci si pamätáme na prvé krásne bozky, ľúbostné listy, sladké ničnerobenie a vyžívanie sa sami v sebe. Všetci sme prežívali jemné šelestenie v podbrušku, dlhé prebdené spoločné noci, prvé krásne milovanie, láskavé slová, jemné dotyky, neustály úsmev na perách. Škoda, že toto prvé krásne zaľúbenie nemôže trvať večne, až do krásnej Zlatej svadby. Prečo to tak chodí? Prečo nemôžu byť ľudia k sebe stále takí pozorní, ako to je iba v čase zamilovanosti? Po určitej dobe láska vychladne, nastáva čas stereotypu, hádky, klamstvá, podráždenie, menej nežností a krásnych slov. Tým, že sme z poblúznenia precitli, mali by sme nájsť v sebe toľko rozumu, že by sme hľadali harmóniu a vždy čosi, čím by sme spoločný vzťah oživili. Mali by sme si nájsť čas na riešenie problému, vždy nejaký do života príde. Ak ho nebudeme riešiť hneď v zárodku, príde ďalší a ďalší… Potom sa veľa problémov bude ťažko riešiť! A to už je začiatok rozpadu krásneho, kedysi silného a milujúceho, vzťahu. Je veľmi potrebné, aby si partneri zašli na nejaké tiché miesto, ktoré kedysi radi navštevovali v čase zaľúbenia, aby si oživili spomienky, veľa by sa mali spolu zhovárať, hľadať spoločnú cestu k náprave. Je veľmi prospešné, ak partneri majú spoločné záľuby, ako je turistika, šport, zábava. Veľmi prospieva tanec, silne dokáže rozvibrovať naše čakry a tým sa oživí aj spoločný vzťah.
To, že žijeme v pároch, sme si nevymysleli my – ľudia, ale to dala samotná príroda do vienka všetkým živým tvorom na zemi. Aj my sme súčasťou prírody. My sme to len nazvali partnerstvom, alebo manželstvom. Spečatili sme to iba svadobným rituálom. Muž a žena, čierne a biele, deň a noc, príliv a odliv, protiklady sa priťahujú. Preto by sme si mali vážiť jeden druhého, lebo bez párov by sme tu neboli.
Veľmi veľa sa už hovorilo, písalo a debatovalo o partnerstve a partnerských vzťahoch. Ženy majú za úlohu rodiť, preto majú v sebe naviac aj jemnosť, láskavosť, preto sú vďačné za každý prejav lásky a za každé pekné slovo. Potrebujú pre svoj život tento pocit lásky. Kým muži sa skôr potrebujú ukázať viac vo svojej mužnosti, radi sa predvádzajú ako „kohúti na smetisku“. Zabúdajú, že príroda im tiež dala do vienka pocit a potrebu lásky, ale aj to, že ju majú prejavovať. Veľa mužov, keď sa oženia, vidia ženu len ako nástroj na varenie, pranie, žehlenie a upratovanie. Trocha zabúdajú, že ženy takisto ako muži chodia do práce, takisto sú unavené, takisto majú nárok na chvíľku kľudu. A vlastne, prečo by nemohol prať, variť, žehliť a upratovať aj muž? Prečo by si žena nemohla vyložiť nohy pri televízore a čakať, kedy jej vzácna, milovaná polovička na kolená položí teplú večeru a ešte s radosťou aj umyje riad? Nechcem ohovárať, ani sa nebudem snažiť nikoho meniť, to by mal urobiť každý z nás sám. Mali by sme si všetci nazrieť do nášho vnútra a s úprimnosťou prehodnotiť naše činy, naše konanie. Robíme všetko preto, aby sme boli šťastní, robíme všetko preto, aby sme nikomu neubližovali, najmä vo vzťahoch doma, na pracovisku, či v susedstve? Myslím, že všetci máme hodne rezerv, nad ktorými by sa bolo treba zamyslieť.
Veľa párov má v manželstve problémy, lebo každý z nich si vedie so svojej hlave svoj vlastný monológ, každý má svoju pravdu, každý si presadzuje svoje, ale nikdy si nič nevykonzultujú. Keby spolu všetko preberali, komunikovali a správali by sa k sebe ako „ľudia“, verte mi, že by toľko rozpadnutých manželstiev nebolo. „Beriete si dobrovoľne túto ženu za manželku? Budete si ju ctiť a vážiť až do konca života v dobrom a zlom?“ Pamätáte si ešte tieto slová? Ako ste na ne reagovali? Predsa ste si sľubovali lásku až za hrob. Kam sa nám vytratila? Alebo nevytratila, len si na ňu neviete spomenúť? Čo keby ste urobili čiaru za minulosťou a požiadali o nápravu? Čo by sa stalo, keby ste skúsili znovu byť spolu? Tieto otázky patria takisto mužom, ako aj ženám. Nechcem týmto apelovať, že len muži robia chyby, to nie! Verte mi, že keď sa trocha posnažíte, všetko sa dá riešiť!
Bolo by krásne, keby ste si všetci uvedomili, že ozaj život zovšednie, ale čo by sa stalo, keby ste začali práve vy s nápravou? Kedy ste naposledy priniesli svojej polovičke kvety? Kedy ste boli na poslednej spoločnej večeri? Kedy ste si boli spolu na zábave zatancovať? A vy manželky, priateľky, či družky: kedy ste urobili prekrásnu spoločnú večeru, len vy dvaja, bez detí, bez svedkov, so sviečkami na stole a so šampanským? Je to také ťažké? Uvedomte si, že takéto čosi netreba robiť každý deň, ale z času na čas prekvapte partnerku, či partnera. Viete, ako to osvieži a omladí váš spoločný život? Vyskúšajte, potom sa môžete ohlásiť, či som mala pravdu. Problémy vznikajú medzi dvomi, preto tieto problémy treba aj riešiť medzi vami dvomi!
Končím tento článok týmto citátom: „Poznať druhých je múdrosť, poznať sám seba je najväčšia múdrosť.“ (Lao-C´)
Vybrala som ho zámerne, aby sme sa všetci zamysleli nad naším správaním, pretože veľa rezerv je práve v nás samých, len ich vytiahnuť a napraviť. To je to najjednoduchšie a zároveň aj najťažšie. Naša láska je skutočne krehká, chráňme si ju, opatrujme ako oko v hlave. Doprajte si čas na zamyslenie sa sami nad sebou. Prajem vám všetkým veľa úspechov a veľa zdaru.
