Nič nie je také dôležité, ako zosúladenie vzťahov, možnosti, podľa ktorých by sme mohli upraviť alebo vyriešiť to, čo nás nejako trápi alebo oddeľuje. Stojí za to zamyslieť sa, čo od toho-ktorého vzťahu očakávame, čo si predstavujeme, čo presne chceme.
Prirodzene, ak sa odkloníme od týchto predstáv, je tu nová otázka: Čo nás k tomuto bodu donútilo, prečo sa správame podľa vzorcov, ktoré nás skôr odpudzujú ako priťahujú, prečo robíme niečo, čo je skôr zavrhnutiahodné ako normálne?
Takto a podobne by sme sa mohli pýtať donekonečna, a aj tak by sme neprišli na odpoveď. Bude preto logické, ak sa sústredíme na tie otázky, ktoré zodpovedne dokážeme spracovať i zodpovedať a ktoré nás nebudú uvádzať do pomykova. Mohli by sme sa zamyslieť nad tým, čo mienime urobiť pre to, aby všetko fungovalo prijateľnejšie. Nepoviem “lepšie”, pretože si nemyslím, že treba niekoho meniť alebo pretvárať na iný charakter.
Z hľadiska archetypológie vychádzame z faktu, že človek, ako jedinec, je tvor mimoriadne závislý. Čo sa týka vzťahov, je závislý najmä na predstave, ktorú si o partnerovi či partnerke vytvoril. Práve preto bude mimoriadne dôležité položiť si niekoľko otázok:
1. Na základe čoho si vyberáme partnera či partnerku?
Zrejme pri výbere neuvažujeme o kvalite človeka, skôr sa venujeme jeho zovňajšku, forme, akou vystupuje, začne fungovať istá chémia, ktorá nás ako malý diabol presviedča, že to je to najlepšie, čo nás mohlo postretnúť. Vôbec sa nezamýšľame nad faktom, že by sa niečo mohlo stať, že by niečo mohlo nadobudnúť celkom odlišný charakter, a to, čo sme považovali za také výnimočné, nás o malú chvíľu sotí na kolená!
2. Čo sa stane, ak nám po prvom vzplanutí spadnú “ružové okuliare”?
Predovšetkým by sme sa mali sústrediť na fakt, že “ružovými okuliarmi” istý čas vnímame partnera či partnerku podľa vlastných zidealizovaných predstáv. Myslíme si, že sa “kvôli nám” zmení všetko, čo tejto predstave odporuje, že podľa predstavy, ktorú sme si vytvorili a držíme sa jej ako kliešť, bude nalinajkovaná celá naša spoločná budúcnosť, pričom sme celkom vyškrtli možnosť, že by aj partner či partnerka mohli mať nejakú vlastnú predstavu o fungovaní tohto spoločného vzťahu. Nastane moment prudkého sklamania, čo otrasie vzťahom ako vulkán, a tu okamžite nastupuje závislosť, vlastníctvo toho, čo sa nám javilo ako neopakovateľné, úžasné, nádherné. Okamžite sa upneme k tomu, čo nie je, a to s takou príšernou intenzitou, že toho druhého to začne dusiť, ničiť… a vzťah sa dostal do poriadnej krízy.
3. Aké skutočnosti môže odhaliť takáto kríza vzťahu?
Obidvaja partneri sa môžu posunúť do svojej lepšej roviny, ak sa dohodnú, že sa vzdajú svojej vysnenej predstavy, pretože sa majú radi, v mnohom si rozumejú, nie však preto, lebo sa im niečo vyplnilo podľa toho vlastného scenára, ale preto, čo v tom druhom objavili alebo našli. Je možné, že nastane “kvalitatívna zmena”, nový scenár života, možno s protirečeniami, nedorozumeniami, ale s konštruktívnymi závermi, ktoré posunú oboch partnerov k hĺbke, celistvosti a vnútornej harmónii. V druhom prípade nastane rozčarovanie, zistenie, že nikomu tento vzťah už nič nehovorí, že je všetko neskutočné, neprijateľné, a preto žiadne ďalšie dohovory nemôžu existovať. Dochádza k rozvodu, rozchodu a totálnemu odcudzeniu, kedy nič s ničím nesúvisí. V treťom prípade jeden pochopí skrat a skazu, zatiaľ čo ten prvý úporne trvá na ďalšom pokuse o násilné presadenie svojho obrazu či predstavy. Tieto skutočnosti stupňujú napätie, agresivitu, ľútosť podporenú nevedomosťou, že v žiadnom prípade nejde o lásku, len o klamstvo, podrazy, ktoré z nevedomosti takto neseriózne pomenúvame. V štvrtom prípade začne pohodlný sklamaný partner vyhľadávať iný vzťah, inú podstatu, ktorá by nahradila ilúziu lásky, o ktorú práve prišiel svojím vytriezvením, pričom sa klbko tohto vzťahu zamotáva ešte aj jeho zbabelosťou takúto skutočnosť z očí do očí vyriešiť. U partnera, ktorý podvádza, nastáva takáto prirodzenosť: vzťah, ktorý mám, musím; v druhom vzťahu mám, čo potrebujem. Nech sa s tým zúčastnené strany zmieria. V piatom prípade sa vzťah komplikuje istým citovým vydieraním, kedy jeden násilne a za každú cenu presadzuje svoj nereálny sen, celkom nereálne ospravedlňujúc všetko, čo sa na tom druhom vymyká z jeho predstavy, pričom ten druhý rozloží svoje ciele na sexuálne potreby a duchovné potreby, pričom ho nezaujíma, ako sa k tomu postavia “obete” zasa tejto reality. Zvyčajne to kompenzuje finančnými prostriedkami alebo vysokými darmi, ak “obete” jeho reality súhlasia… Samozrejme, existuje ešte aj šiesty, siedmy a stošiesty model, preto sa môžeme držať iba týchto opísaných.
4. Čo ponúka archetypológia ako riešenie?
Archetypológia tieto skutočnosti zisťuje a následne trpezlivo vysvetľuje, ponúka vhodné riešenia na základe metód holistickej medicíny. Samozrejme, jedná sa o stavy od tretieho prípadu smerom nahor. Napríklad v rámci tretieho prípadu archetypológia vysvetľuje zanietenej strane, čo je láska. Že to nie je prestavba, násilie, očakávania, manipulovanie tým druhým, ale naopak, cit najvzácnejší, ktorým dokážeme “uvidieť svet očami toho druhého”, ale bez toho, aby sme stali tým druhým. V štvrtom prípade vysvetľujeme tomu pohodlnému partnerovi, že si dostatočne neváži ani sám seba, ani svoje partnerky či v opačnom prípade partnerov, a mohol by zmeniť pohľad nielen na seba, ale aj na iných ľudí, najmä na tých, s ktorými žije. V piatom prípade archetypológia pracuje na tom, aby nespokojný z partnerov uznal práva a rovnocennosť ďalších svojich objektov, aby si vážil nielen svoj život, ale aj život tých druhých, aby si uvedomil, že sa jeho citová hranica znížila kamsi na bod nula, a mohol by teda pracovať so svojou citovou základňou nie podľa obsahu svojej peňaženky či svojich fyzických potrieb, ale podľa tej podstaty, ktorú z neznámych príčin načisto zatĺkol, zamrazil, či svojím spôsobom nadobro zlikvidoval. Až potom sa uvidí, nakoľko je jeho pohľad na svoj protiklad oprávnený, seriózny či uspokojujúci jeho zásadnú potrebu duše a lásky samotnej.
