Je to nedávno, čo ma veštica Dala na čísle 0900 612 353 varovala pred dopravnou nehodou. Vraj osudným sa mi stane akési červené auto.
Zľakla som sa vtedy, že mi veští nejaký veľmi vážny úraz alebo smrť, no veštica Dala ma uistila, že mne sa nič nestane. Vraj o tom druhom človeku, ktorý bude v tom červenom aute, sa to už povedať nedá a tak mám hlavne na neho dať dobrý pozor, aby sa mu nestalo nešťastie. Jej veštba sa do bodky splnila a ja som bola rada, že ma varovala dopredu. Aj keď som si dávala obzvlášť pozor na ceste, stalo sa niečo, čo som ani ja nemohla nijako predvídať. Šla som domov až neskoro večer, bola už poriadna tma. U nás za dedinou nesvietia žiadne lampy a ešte k tomu polia od cesty oddeľuje aleja stromov, ktorá zakrýva aj nepatrné svetlo Mesiaca a hviezd, ktoré by mohli ako tak presvetliť cestu domov. Šla som veľmi unavená a v duchu som už bola doma, keď odrazu v poslednej chvíli som zbadala za zákrutou neosvetlené auto. V tej tme som ho nijako neočakávala a tak som do neho narazila. Len trošku, bolo to len ťuknutie, pretože kvôli tme som išla veľmi pomaly. No aj tak som s autom pohla a to skĺzlo do miernej priekopy na okraji cesty. Zastavila som a so strachom som vystúpila. Zistila som, že šoférka auta nebola vo vnútri v čase nárazu, ale vystúpila zo svojho červeného Audi aj so svojím psom a chystala sa ho na poli prebehnúť pred tým, než pôjdu domov do dediny. Svoje auto neosvetlila, ani neodparkovala mimo cesty, a tak sa zrážke nedalo vyhnúť. Keď som do jej auta narazila, bola len kúsok od neho a jej auto ju silno udrelo do boku. Čupela na ceste a tvár mala skrivenú od bolesti, keď som k nej vystrašene pribehla. Nehnevala sa za ten náraz a ospravedlňovala sa mi za to, že tak neuvážene zastavila. Spoznala som v nej kamarátkinu mamu a oslovila som ju menom. Aj ona spoznala mňa v tej tme a krátko sa zasmiala nad tým, ako nešťastne sme sa tu stretli. Mne však robilo starosti jej zranenie, aj keď ona tvrdila, že sa len silno udrela. Bola som neoblomná a aj keď ma presviedčala, že jej nič nie je, prinútila som ju nasadnúť do môjho auta a odviezla som ju do nemocnice. Celú cestu sme sa rozprávali a mne sa zdalo, že jej je čím ďalej, tým lepšie. Dokonca ju vraj v boku už prestalo bolieť. Smiala sa nad mojím vystrašeným výrazom a podchvíľou ma prehovárala, aby sme sa vrátili domov. Jej psík zaspal na zadnom sedadle len čo sme prišli na pohotovosť a tak sme ho nechali v aute a ja som išla vyhľadať lekára, ktorý by ju prezrel. Netrpezlivo som čakala, zatiaľ čo suseda bola v ošetrovni na pohotovosti, no keď som zbadala, ako sa do tej istej ošetrovne ponáhľa sanitár s lehátkovým vozíkom, úplne som spanikárila. Keď vyšiel lekár a videla som jeho výraz tváre, vôbec ma to neukľudnilo. Diagnostikoval pacientke ktorú som priviezla, vnútorné krvácanie a povedal mi, že musí ísť ihneď na operáciu. Bola to dlhá noc a ja som ani oka nezažmúrila, keď som čakala na to, ako to dopadne. Našťastie, operácia bola úspešná a kamarátkina mama sa z nej rýchlo zotavila. Ešte aj po narkóze sa mi ospravedlňovala za to nešťastné auto na tmavej ceste a ďakovala mi za to, že som bola taká tvrdohlavá. Veď kto by to do nej povedal, že ju ten náraz tak veľmi zranil, keď sa cestou do nemocnice zabávala na mojom strachu.
Hana
Cena hovoru: 1,60 €/min.
