Bývam v jednom dome so svojou mladšou sestrou. Zanechali nám ho rodičia, ktorí odišli na večnosť...
Nakoľko dom bol jedinou vecou, ktorá nám pripomínala detstvo ešte kým rodičia žili, bol a je náš jediný majetok a je to domov, starali sme sa, ako sme len vedeli. Mali sme radosť, keď krstná mama prišla na návštevu a chválila nás, že sa tak dobre o neho staráme. A tak sa náš domov stal tým najdrahším. Spomínam to preto, lebo mi náš dom takto opísala veštica Helga, keď som jej raz zatelefonovala na číslo 0900 612 353. Povedala mi, že miesto, ktoré mám zo všetkého najradšej a vec, ktorú mne a sestre zanechali rodičia, je v nebezpečenstve. Existuje vraj možnosť, že by tá vec mohla byť úplne zničená a my musíme na ňu dávať väčší pozor ako inokedy. Chcela som, aby mi pani Helga povedala niečo konkrétnejšie. Veď ako spoznám, kedy je náš dom ohrozený? Odpovedala, že to spoznáme iba vtedy, ak budeme stále doma. Buď ja, alebo sestra. A tak sme sa zariadili podľa rady veštice Helgy a aj ja, aj sestra sme si vymenili v práci smeny tak, aby vždy niektorá z nás bola doma. Neprešiel ani len týždeň, no obe sme boli unavené z toho, ako sme stále boli v strehu. Stalo sa to šiesty deň po tom, ako sme volali s pani Helgou. Prišla búrka, doslova z čistého neba. Zatmelo sa, akoby noc prišla skôr. Hrozivo hrmelo, voda sa vonku liala prúdom a sestra s obavami pozerala k oblohe. Jeden blesk zo stovky, ktoré udierali naokolo, si našiel cestu k nášmu domu a udrel do stodoly, kde sa plameňom chytila horieť slama. Stodola vzbĺkla ako obrovská fakľa, no v tej chvíli boli už vďaka mojej sestre hasiči na ceste. Keď uhasili požiar, gratulovali jej, že v tom čase bola doma. Požiar by sa totiž zakrátko rozšíril aj na dom a už by sa nedal zastaviť. Keď som prišla, zo stodoly bola už len kopa čiernych dosák, no cítila som neuveriteľné šťastie.
Danuša
Cena hovoru: 1,60 €/min.
