Dospievajúca dcéra

My chlapi sme omnoho priamočiarejší ako ženy, ktoré stále potrebujú čítať medzi riadkami. Keď sa nám niečo nepáči, tak to jednoducho neurobíme... Karol

My chlapi sme omnoho priamočiarejší ako ženy, ktoré stále potrebujú čítať medzi riadkami. Keď sa nám niečo nepáči, tak to jednoducho neurobíme. Ale ženy? Už dávno som neriešil ženy ako svoje partnerky, pretože som žiadnu partnerku od rozvodu nemal. Ale často som riešil problémy mojej dcéry, ktorá práve dospievala a to mi bohato stačilo. Od rozvodu som ju mal v starostlivosti ja, pretože som ju koniec koncov iba ja chcel. Moja bývalá manželka nemala nikdy záujem ju vychovávať. Obyčajne to býva v rodinách naopak, no nesťažujem sa. Dcérka je to jediné, čo mám a bez váhania by som za ňu položil život. V čase, keď som zatelefonoval na odporúčanie jednej kolegyne, pani Helge, mala moja dcérka sedemnásť rokov. Začínal som pociťovať, že chvála Bohu už máme pubertu za sebou a z Moniky sa stáva mladá a inteligentná žena. A čo ma tešilo ešte viac, začínala byť čím ďalej tým viac samostatná. Toto obdobie malo však aj svoje temné stránky. Monika začínala byť až natoľko samostatná, že už som pre ňu prestával existovať. Už som nebol jej najlepší tatino na svete, ako mi zvykla hovorievať pred tým, ale niekto, kto už je za zenitom, kto nerozumie mládeži, je jednoducho ako dinosaurus, ktorý by mal ostať v múzeu a neukazovať sa ani na ulici. Pani Helga mi potvrdila, že moja dcérka je skoro dospelá a vraj potrebuje, aby som jej dal viac voľnosti. No na druhej strane ma prekvapila radou, aby som pre dcéru prišiel, keď pôjde v najbližšej dobe niekam von. Vraj sa mám dokonca postaviť aj proti jej názoru a postrážiť ju, aj keď o to spočiatku nebude stáť. A tak som poslúchol a som tomu veľmi rád, pretože nakoniec to ocenila aj dcéra. Asi o týždeň po tom, čo som sa s pani Helgou rozprával, šla moja dcéra do kina so svojou spolužiačkou. Vraj na nejaký romantický film. Pred odchodom z domu ma uisťovala, že si o ňu nemám robiť starosti a pekne krásne sa mám pobrať spať, tak ako sa na môj vek patrí. Ona vraj príde okolo pol dvanástej, keď sa predstavenie skončí. Nakoľko mám štyridsať rokov a nepotrebujem spať toľko ako batoľa a nakoľko som presne o tejto situácii hovoril s pani Helgou, nepočúvol som dcéru a šiel som hodinku po nej pred kino, aby som na ňu dal tajne pozor. Prečítal som na sedadle auta polovicu knihy, kým som konečne zbadal, že ľudia vychádzajú z kina. Medzi nimi bola moja dcéra so svojou kamarátkou. Dievčatá sa však zakrátko rozdelili a každá išla svojou cestou domov. Už som chcel na dcérku zakričať a priznať sa, že ju tak trochu špehujem, keď sa odrazu dala do behu. Neviem, čo ju tak vyplašilo, ale nikto za ňou nešiel, nikto ju neobťažoval. Šprintovala tak rýchlo, že som musel pridať plyn na aute, aby som ju dobehol a aj potom ma sotva spoznala a spomalila, keď som na ňu zakričal. Doma mi neskôr vysvetlila, že ma tak trochu oklamala a namiesto romantického filmu sa so spolužiačkou vybrali na horor. Strach, ktorý ju pochytil, keď ostala na ulici sama, bol vraj neopísateľný a keby som neprišiel, asi by od strachu aj odpadla. Vraj nevie prečo, ale v živote sa tak nebála ako dnes a je rada, že jej najlepší tatino ju dostal z tej “nebezpečnej” ulice. Usmial som sa, ale len tajne. Naoko som sa tváril, že je úplne bežné, aby sa takto vyplašila aj “dospelá žena”. V duchu som ale bol rád, že som ešte nestratil svoje malé vystrašené dievčatko a bol som pre ňu opäť najlepší tatino.

Karol