Veštica Zarija ma už niekoľkokrát pred týmto zážitkom varovala, aby som o seba viac dbala a neprepínala sa v práci, no ja som na jej slová nedbala.
Áno, zvykla som jej občas zavolať na číslo 0900 612 353, ale len preto, lebo som chcela vedieť, ako sa bude vyvíjať moja sľubná kariéra a na všetky dobré rady ohľadom môjho zdravia som kašľala. Pani Zariji niekedy aj zaťala do živého, keď ma upozorňovala, že mám doma dve deti a namiesto toho, aby som čas trávila s nimi, som po večeroch v práci a nechávam ich na starosti ich babičke. Vraj čas, ktorý by som s nimi mohla stráviť, sa už nikdy nevráti a raz by som mohla ľutovať, že sa ku svojmu životu chovám ako k bezcennej veci. Len som mávla rukou a povedala som pani Zariji, že mne sú peniaze pre rodinu prednejšie ako to, že sa síce pohrám so svojimi deťmi, ale keď stratím prácu, nebudeme mať z čoho platiť účty. Veštica Zarija mi odvetila, že raz ma samo nebo varuje, že sa mám šetriť a jediné moje šťastie bude, že ma v tej chvíli bude strážiť niekto, kto už zaplatil privysokú cenu za svoju nezodpovednosť. Píšem vám tak ako to je a nie som hrdá na to, čo som si vtedy myslela, ale radšej som prestala pani Zariji volať, akoby som mala uznať, že má pravdu. Až prišiel ten osudný deň, kedy ma naozaj varovalo samo nebo a stál pri mne anjel strážny. Prisahám, že ešte keď som išla v ten večer z práce, nič som necítila. Nebolo mi vôbec zle. Až v aute som začala pociťovať mierne závraty a vedela som, že na mňa ide horúčka. Nakoľko cestujem domov skoro hodinu, bolo mi veľmi ťažko, keď som sa blížila k cieľu mojej cesty. Prechádzam cez malé mestečko a idem ešte asi päť kilometrov po asfaltovej ceste, ktorá vedie až do našej dediny. Nie je vôbec osvetlená a často musím mať zapnuté diaľkové svetlá, aby som niečo videla. Dnes som ich ale nechala vypnuté, pretože ma veľmi boleli oči a radšej som spomalila, aby som si vychutnala jazdu v intímnej tme okolo. Posledné, čo som si uvedomila, bolo to, že som kútikom oka zahliadla akési mihotavé svetlo. Stratila som vedomie a moje auto muselo zísť z cesty. Neviem, ako dlho som bola v bezvedomí, mám pocit, že iba pár sekúnd, no mala som pocit, akoby ma niekto pohladkal po líci tesne pred tým, než som si plne uvedomila svoju existenciu a fakt, že som aj s autom hladko zaparkovala na poli plnom pšenice. Prvé, čo som si uvedomila, že niekde blízko znovu vidím to mihotavé svetlo. Bolo mi veľmi zle, no aj tak som vystúpila z auta a šla som sa na to svetlo pozrieť. Po tele mi prebehli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s teplotou, ktorá mi stúpala v tele. Mihotavé svetlo pochádzalo zo sviečky a tá bola položená pri malom náhrobnom kameni, aké sa dávajú, keď niekto zomrie na ceste. Na tom kameni bola aj fotka ženy, ktorá sa až nápadne ponášala na mňa. Ufujazdila som odtiaľ ako rýchlo to šlo a začala som si vážiť vlastný život. Žiadne peniaze by mi nikdy nemali stáť za to, aby som sa kvôli nim obetovala a aby som obetovala život s mojimi deťmi. Pani Zarija mala pravdu a ja už jej znovu zavolám, keď niečo potrebujem. No tentokrát aj počúvam jej dobre mierené rady, ktorými sa ma aj v minulosti pokúsila iba uchrániť od toho, aby na podobnom náhrobku niekedy bola moja fotografia.
Bibiana
Cena hovoru: 1,60 €/min.
