Veštica Anna

Anna

Osobný kód 309

Veštica Večernica

Večernica

Osobný kód 304

Moje narodeniny

Veď devätnásť nemá človek každý deň. Povedala mi, že presne v deň mojich narodením ma čaká súhra nešťastných náhod po celý deň..... Kristína

Pani Zorke som zatelefonovala po prvýkrát v živote. Bola som zvedavá čo ma čaká. Veď devätnásť nemá človek každý deň. Povedala mi, že presne v deň mojich narodením ma čaká súhra nešťastných náhod po celý deň. Večer však bude stáť za to. Ráno ma mama poslala do do obchodu na nákup. Pri pokladni mi však predavačka zle vydala a ja som ju na to nežne upozornila. Predavačka však trvala na svojom, že mi vydala správne. Bola poriadne nepríjemná a pohádali sme. Všetko prerátala a zistila, že som sa mýlila. Keď som vyšla z obchodu, husto pršalo a ja som sa ukryla na okamih za noviny. Po ceste domov sa na mňa všetci dívali a deti si dokonca ukazovali na mňa prstom. Keď som prišla domov, pochopila som, čo bolo na mne také zaujímavé. Mama ma totiž zbadala a rozosmiala sa na plné ústa. Keď som sa pozrela do zrkadla, zistila som, že čerstvé a mokré noviny priložené na moju tvár obetovali svoju výrazne čiernu farbu a kompletný článok z titulnej strany sa mi otlačil na líca a čelo. Bolo voľno a prijala som pozvanie k mojej kamarátke na kávu. Samozrejme, pred jej bratom, ktorý sa mi už dlhšie veľmi páči som zakopla a padla som tvárou na koberec. Vybila som si zub. Cestou k zubárovi nám odletelo koleso. Hovorím nám, lebo starú škodovku vlastnil a šoféroval kamarátkin brat, ktorý sa nechtiac podieľal na vybitom zube. Našťastie auto ubrzdil a my sme sa nechápavo mohli dívať, ako sa koleso gúľa dole kopcom. Zubár neordinoval, vraj kvôli chrípke a na pohotovosti mi odporučili počkať do pondelka, vraj to nič nie je. Štrbavá, dobitá a rozčúlená som sa celý deň obzerala, čo sa ešte môže stať a stalo sa ešte zopár vecí. Na pozvanie kamarátky, že mám prísť dole do našej kaviarne som ani nemala v pláne reagovať. No musela som. Urazila by som ju, ak by som sa jej nevenovala aspoň na moje narodeniny. Bola som totiž rada, že aspoň ona si spomenula. Naši sa celý deň tvárili, akoby som ani žiadne narodeniny nemala. O to sladšia bola moja radosť, keď v kaviarni čakali nastúpení všetci a zakričali „prekvapenie“ v ktoré som v tento hrozný deň ani nedúfala. Najlepšie bolo, že do radu gratulantov sa postavil aj kamarátkin brat. Ten, ktorému som svojím nepriaznivým osudom zničila staré auto a skoro som ho pripravila aj o život. A čo viac, po gratulácii ma pobozkal. Nie len tak, na líce, ale bozkom, ktorý hovoril za všetko.