Dnes sme oveľa šťastnejší ako vtedy a ja som rada, že som neurobila chybu a nevybrala som sa cestou, po ktorej som nikdy nechcela kráčať.
Veštica Emília mi veru dobre poradila. Jej predpoveď bola pri tom veľmi prostá, no mne otvorila oči. Občas jej zvyknem zatelefonovať na číslo 0900 612 353. Hlavne keď mám nejaký problém, s ktorým si neviem dať rady. A pred rokom a pol som stála pred rozhodnutím, ktoré mohlo zmeniť celý môj život a tak ako vždy, aj vtedy mi pani Emília dobre poradila. S manželom sme oslavovali 13 rokov nášho manželstva. Verím, že trinástka bola pre nás nešťastná, pretože naše manželstvo tou dobou prechádzalo krízou, z ktorej sme sa nedokázali vymotať. Zabúdali sme na dobré vlastnosti toho druhého a náš vzťah nás jednoducho začal unavovať. Nehádali sme sa, no ani sme si už nemali čo povedať a ja som začala uvažovať nad neverou. V práci som sa zoznámila s novým kolegom Marošom. Bol presným opakom môjho manžela. Nemal vôbec takú tichú povahu ako on. Naopak. Bol stelesnením energie a bol veľmi výbušnej, no veselej povahy. Práve na neho som sa opýtala pani Emílie, pretože som chcela vedieť, ako to so mnou dopadne. Či skôr, ako to dopadne so mnou a s Marošom, pretože podľa jeho reakcií, ani ja som mu nebola ľahostajná. Veštica Emília mi povedala, že mi pomôže osud, aby som sa správne rozhodla. Vraj stratím nejakú vec a tá mi bude veľmi chýbať. Podľa tej veci zistím, čo by sa stalo, ak by som toho v živote stratila viac. Veštba sa vyplnila už o niekoľko dní. Keď som dlho v práci a som veľmi unavená, mierne mi opúchajú prsty na rukách a dva prstene, ktoré nosím, svadobnú obrúčku a zlatý prstienok od mojej mamy si zložím dolu. Tak som to urobila aj v ten deň a prstene som si položila na malý stôl, ktorý mám pri počítači. Keď som odchádzala z práce, chcela som si prstene znovu dať na ruku, no obrúčka už tam nebola. Hľadala som všade. Prekutrala som celý stôl, plazila som sa pod ním po štvornožky, no obrúčka akoby sa vyparila. Celou cestou domov som rozmýšľala, kde by mohla byť. Na druhý deň v práci sa k môjmu hľadaniu pripojili aj kolegyne, no prsteň, ktorý mi pred trinástimi rokmi manžel navliekol na prst v kostole, sme nenašli. Odrazu mi to bolo hrozne ľúto. Tá obrúčka pre mňa znamenala viac, ako som si kedy bola ochotná pripustiť. Pri myšlienke na to, ako mi ju manžel dal som si spomenula aj na iné veci spojené s našim manželstvom. Spomenula som si na všetko to pekné, čo sme zažili. Ale aj na trápenia, ktorým sme vždy dokázali čeliť, keď sme držali pri sebe. V ten deň som bola veľmi smutná. Mala som sto chutí utekať domov za manželom a priznať sa mu s plačom, že som stratila dôkaz našej lásky a nášho spoločného života. Už to nebola len obrúčka. Bol to symbol všetkého, čo som k nemu počas nášho manželstva cítila. Po obede prišiel do kancelárie Maroš, pricválal svojím energickým krokom rovno k môjmu stolu a z ničoho nič ma pozval do kina. Vraj by bol rád, keby sme spolu trávili čas aj niekde mimo kancelárie. Odmietavo som pokrútila hlavou a zamrmlala nejakú trápnu výhovorku. Nemala som chuť s ním tráviť čas. V tej chvíli sa mi už vôbec nezdal taký zaujímavý ako pred tým. Keď odišiel, vzdychla som si a napadlo mi, že to bola možno moja posledná príležitosť na zmenu. No ten vzdych, ktorý zo mňa vyšiel, nebol vzdychom smútku, ale úľavy z toho, že sa nemusím hrnúť do niečoho, čo vlastne ani nechcem. V tej chvíli ako som si to uvedomila, zachytila som kútikom oka nejaký záblesk. Prsteň, ktorý som tak hľadala, sa jagal v odrazoch slnečných lúčov a ležal presne na mieste, kde som ho predchádzajúci deň nechala. Bolo to zvláštne a magické, presne ako môj príchod v ten deň domov. Vrúcne som manžela objala hneď medzi dverami. V ten deň sme obaja začali pracovať na našom nudnom manželstve…
Jarmila
Cena hovoru: 1,60 €/min.
