Po dlhom čase som sa vybrala so svojim priateľom oslavovať Silvestra mimo domu. Vybrali sme sa do Vysokých Tatier a dovolili sme si luxus, ako už dávno nie... Lucia
Vonku bolo ešte svetlo a my sme sa len pripravovali na večernú silvestrovskú zábavu, keď nás napadlo, že by sme mali zavolať aj pani Sadii a popriať jej všetko dobré. Vždy nám totiž dobre poradila. Vytočili sme teda jej číslo a na druhom konci linky sa nám do slúchadla ozval dobre známy, príjemný hlas. Pani Sadia aj nám zapriala všetko dobré a opýtala sa nás, či aj dnes chceme vedieť, čo nás čaká. Mali sme s ňou svoje skúsenosti. Práve preto sme nebrali na ľahkú váhu jej ďalšie slová. Povedala, že v našej blízkosti niekomu hrozí nebezpečenstvo. Vraj je to človek, ktorého sme spoznali len pred malou chvíľou. Bolo nám jasne, kto to je, lebo v ten deň sme sa zoznámili len s párom z vedľajšej izby a hneď ako sme položili slúchadlo telefónu, vybrali sme sa ich hľadať. Na izbe neboli a ich priatelia potvrdili zlú predtuchu pani Sadii. Zalarmovali sme záchrannú službu. Silvestrovská noc sa o pár hodín zmenila na dramatickú záchrannú akciu. Milka a Jozef boli naozaj stratení. Zišli z turistického chodníka a ich posledné stopy viedli k miestam, kde sa v ten deň trhala jedna lavína za druhou. Presne o pol noci prišiel zamestnanec hotela a referoval nám niečo, kvôli čomu sme mali skutočný dôvod na to, aby šampanské tieklo prúdom. Boli zachránení. Vystrašení, uzimení, ale živí a zdraví čakali, kým ich niekto nájde, pretože sa stratili v toľko podceňovaných horách, ktoré vzali život nejednému mladému človeku, ktorý sa vysmieval z ich nebezpečenstva. Najkrajšími slovami tej noci nebolo novoročné predsavzatie a prianie šťastného nového roku od niekoho blízkeho, ale slová záchranára, ktorý sa nám za Milku a Jozefa poďakoval, že sme o ich zmiznutí informovali včas tak, aby sme im zachránili život.
Lucia
