Keď manželovi konečne lekári oznámili, že je vyliečený povedal, že vraj ak by som neverila ja, ani on by neveril, že sa môže vyliečiť a veľmi zle by znášal dni, kedy mu nebolo práve najlepšie......Ema
Keď som mala dvanásť rokov, brat mojej mamy zomrel na rakovinu pečene. Pre celú rodinu to bola hrozná strata, pretože strýko bol výnimočný človek. Vždy usmiaty, vždy pozitívne naladený, pomohol každému. Aj nás deti mal veľmi rád a my sme zbožňovali jeho. Často som na neho spomínala s láskou. Keď ochorel môj manžel na rakovinu, pripadalo mi to ako hrozné dejavu. Niekoľko dní mu bolo veľmi zle a mal zvýšenú teplotu. Vyzeralo to, akoby len prekonával nejaký vírus. V tom čase som zatelefonovala pani Veronike, bolo mojím zvykom raz za čas vytočiť toto číslo a poradiť sa s ňou o bežných veciach, vypočuť si, čo ma v najbližšej dobe čaká a dokonca pridržiavať sa horoskopu, ktorý mi vždy vypracovala. Tentokrát bol však rozhovor s pani Veronikou úplne iný. Povedala mi, že manželova choroba je vážnejšia ako sa zdá a že by mal ísť urýchlene k lekárovi. O pár dní keď som jej volala znova, už som vedela, že manžela ničí presne tá istá diagnóza, ktorá sa stala osudnou aj môjmu strýkovi. Pani Veronika mi však dal nádej a na moje vzlyky do telefónu odpovedala pokojným presvedčením, že tentokrát všetko dopadne ináč. Vraj nemám strácať nádej. Časom sa ukázalo, že nádej bola pre celú našu rodinu veľmi dôležitá. Keď manželovi konečne lekári oznámili, že je vyliečený povedal, že vraj ak by som neverila ja, ani on by neveril, že sa môže vyliečiť a veľmi zle by znášal dni, kedy mu nebolo práve najlepšie. Vraj kvôli môjmu pozitívnemu prístupu sa vyliečil oveľa skôr. To mi povedal nakoniec aj lekár. Najdôležitejšie je veriť. Opäť mám svojho manžela, ktorý sa podľa slov pani Veroniky dožije vysokého veku. Opäť žijem a som šťastná a toto všetko mi opäť pomohla získať iskierka nádeje, ktorú vo mne rozdúchala pani Veronika. Za to by som sa jej chcela veľmi pekne poďakovať aj za všetkých tých, ktorým nádej ešte len poskytne.
