Začalo to nevinnými bolesťami v podbrušku. Často som počúvala v médiách, že každá štvrtá žena zomiera na rakovinu krčka maternice, ale ani vo sne mi nenapadlo, že práve ja som tá štvrtá.
Keď moje bolesti neprestavali, po siedmich týždňoch som sa rozhodla navštíviť gynekológa, ktorému som dôverovala a zverila som sa do jeho rúk. Urobil mi stery a moje trápenie bolo zažehnané. Onedlho sa mi snívalo s mojou matkou. Podrobnosti sna si nepamätám, len jedinú vetu, ktorá mi rezonovala dennodenne v myšlienkach: „Neboj sa, ty nie si chorá, to ťa len Boh skúša.“ Nerozumela som jej odkazu, cítila som sa možno viac unavená ako inokedy, ale to som pripisovala návalu práce. Pochopila som ich až vtedy, keď mi môj lekár zavolal, aby som prišla do ordinácie, že sa chce so mnou porozprávať. To, čo som počula, je Damoklov meč, ktorý visí nad hlavou každej ženy. Súril ma na konizáciu kŕčka maternice, vraj pre istotu. To, čo nasledovalo, bola chemoterapia, rádioterapia a nekonečné uvažovanie nad tým, že môj život sa končí. Nie, neuvažovala som nad tým, čo všetko som chcela ešte urobiť, najbolestnejšie bolo pomyslenie, že tu nechávam svoju dcéru, bez otca, bez matky, bez súrodencov. Nič ma tak nebolelo ako pomyslenie, že zrádzam svoje milované dieťa. V najintímnejších chvíľkach tohto stavu sa mi ako ozvena vracali do mysle slová mojej matky, a tak som začala presviedčať samú seba, že nie som chorá, že ma len Boh skúša a ja v jeho skúške musím obstáť. Myšlienka mala takú silu, že som presvedčila svoje ja. Uverila som svojej mame, veď matky neklamú svojim deťom ani vtedy, keď odídu. Dnes chodím do práce, teším sa z nádhernej vnučky a dobrého zaťa a život je pre mňa najcennejším darom, ktorý môže obyčajný človek dostať od Boha.
Všetko je v nás, v našej mysli, ak chceš odísť, odídeš. Ak máš na tejto Zemi ľudí, „diamanty“, ostaneš, lebo „diamant v hrude nezhnije.“
Čitateľka Gréta
