Náš Jerguško zomrel, keď mal 4 roky po tom, ako ho zrazilo auto. Som hlboko veriaca, ale nikdy som sa s touto tragickou nehodou nevedela vysporiadať.
Ešte aj po desiatich rokoch za mnou často chodili myšlienky, či by som teraz vedela spoznať svoje milované dieťa, či by on spoznal mňa, či ma ešte stále miluje… Sedela som v kostole na chóre v prvom rade. Vôbec som na syna nemyslela, len som počúvala kázeň. Zrazu som zacítila teplé, láskavé objatie a hrejivý pocit pri srdci. Celkom určite to bol Jerguško. Intuitívne som vedela, že je tam so mnou moje milované dieťa. Nevidela som jeho osobu, len cítila objatie, z ktorého sa dalo poznať, že môj syn je už urastený mládenec. Jeho návšteva bola vyjadrením jeho lásky, bola som pripravená to prijať a on až teraz, po rokoch, mohol prísť ku mne, aby mi dal vedieť, že je v poriadku. Odvtedy, čo sa to stalo, cítim sa mu byť ešte bližšie. Bolo to potvrdenie nášho vzťahu a našej blízkosti - duchovná komunikácia bez slov.
Tento pocit nezoslabol, ostáva vo mne navždy - cítim svojho syna a mám s ním večný vzťah, vzťah milovaného syna a matky.
Čitateľka Jana
