Moja mama nám ako deťom rada rozprávala o stretnutiach so svojou matkou, keď opustila tento svet. Často prichádzala za ňou vtedy, keď sa malo niečo dôležité stáť.
Maminka sa jej nebála, ale predsa sa cítila veľmi osamelá, a tak raz požiadala svoju priateľku Milku, či by nemohla chodiť k nej spávať, lebo je jej samej smutno. Milka súhlasila, ale vtedy sama netušila, že to bude iba na jednu noc. Maminka ju totižto dala neprozreteľne spať do svojej postele, a tak jej mama v noci prišla a ako obvykle, s ťažkým povzdychnutím si sadla na posteľ, v ktorej spala Milka. Tá precitla a zo strachu začala kričať. Viac už nechcela ani počuť o tom, aby prišla aj ďalšie dni. A mama prišla opäť: „Žofka, zajtra sa oprasí tvoja prasnica a bude mať jedenásť prasiatok.“ Keďže maminka sa už viackrát presvedčila, že všetko, čo jej mama prišla povedať, sa splnilo, hneď ráno išla poprosiť sváka Maloštíka, aby jej prišiel pomôcť. Bol to múdry starší muž, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne a odvtedy si ešte viacej vážil každý deň, ktorý mu bol dopriany. Bol prirodzene inteligentný, všetko okolo seba si všímal, akoby to vtláčal do svojho vnútra. Hovoril vždy, až keď si všetko poriadne zvážil a požíval úctu celej dediny. Vedel v mnohých veciach poradiť, ľudia za ním radi chodili, lebo po stretnutí s ním im akoby svitla nová nádej v riešení rôznych problémov. Ešte si ho sama pamätám, keď nás - brata a mňa - naučil hrať šach, hoci sme ešte len začínali chodiť do školy. Maminka mu povedala všetko tak, ako bolo, aj to, že prasnica bude mať jedenásť prasiatok, lebo tak jej to povedala mama. A keď prišla tá hodina “pôrodu”, na svet prišlo 10 prasiatok. Sváko sa iba popod nos pousmial, ale nič nepovedal. Maminka ho pozvala, ako sa to na dedine patrilo, do kuchyne na malé občerstvenie - pohárik a slaninku s chlebom. Trošku posedeli, porozprávali sa, ale sváko Maloštík nikdy nenechal svoju robotu len napoly urobenú. Ešte pred odchodom sa išiel pozrieť na prasiatka. A div sa svete, už ich tam bolo skutočne jedenásť…
Čitateľka Elena
