Som matka troch detí, jedného syna a dvoch dcér. Syn Tomáš nám však zomrel, keď mal 9 rokov na cystickú fibrózu. Mnohé mesiace som s ním strávila striedavo v nemocnici, pár dní doma a opäť sme sa vrátili do nemocnice. Tam som mala čas premýšľať o pomoci pre ťažko choré deti a ich rodiny.
Chcela som opätovať to, čo robili vtedy mnohí pre nás. Necelý rok po Tomáškovej smrti som šla na pohovory do zdravotnej školy. Od mojich školských čias prešlo už ale pomaly 20 rokov, takže som začala o sebe a o tom, či to zvládnem, veľmi pochybovať. Ani rozhodnutie o prijatí stále neprichádzalo, začala som si robiť starosti. Raz v noci sa mi prisnil tento sen. Bola som v hľadisku športovej haly, prebiehal práve volejbalový zápas a tam, medzi hráčmi, som zbadala môjho syna. Už to nebolo moje chudučké, bledé chlapčiatko, bol vyšportovaný a usmievavý chalan, ktorý si plnil svoj veľký sen. Ešte keď bol medzi nami, veril, že raz bude môcť hrať tento jeho obľúbený šport. Mal v televízii odsledovaný takmer každý volejbalový turnaj, aký dávali. Na ihrisku vyzeral sebavedomo, šťastne a spokojne. Po zápase prišiel ku mne a objal ma. Opýtala som sa ho, čo tu robí? Odpovedal mi, že sa má dobre. Vrátil sa, aby mi pripomenul, čo som ho naučila. Vraj musím ísť za svojimi snami, Boh mi pri všetkom pomôže. Tu sa môj sen skončil a ja som sa zobudila s plačom. O pár dní som zo školy dostala oznámenie o prijatí, okamžite som vedela, že práca zdravotnej sestry je to, čo rozhodne musím robiť.
Čitateľka Eleonóra
